Kessu

Je to zvláštne a neobvyklé, ale narodila som sa vlčici. Vyrastala som ako vĺča. Nevediac, čo v skutočnosti som a čo dokážem. Raz na Svorku zaútočil silný vlk samotár a ja som utiekla preč-do lesov. Tam som našla svojho "brata" Šimona. S ním som žila, až kým som nespoznala vlčicu Ambru a nepridala sa ku svorke History Wolfs. S Ambrou som zažila veľa vecí a jedna z nich bola, že sme sa zblížili s ľudskou Dievčinou. Stretla som svoju sesternicu Medy; zistila, že som vlčia krv; spoznala Medynho priateľa Reeda a svojho terajšieho priateľa Jacka. Svorka HW sa začala rozpadať a tak som z nej odišla a vydala sa na dlhú cestu. Putovala som aj s Medy, Ambrou, Jackom a Reedom, až kým som nenašla svojho otca. Medy a Reed si kúpili byt, kde spolu bývajú, ja som bývala u otca, Jack býval dočasne so mnou a Ambra-keďže bola vlčicou-ostala v lese, kde sme všetci spolu každý deň lovili. Všetci sme začali chodiť do školy. Po niekoľkých týždňoch som na svojích obvyklých výpravách do okolitej prírody našla dokonalé miesto. Miesto, kde som vedela premýšľať, kde sa mi vždy prečistila myseľ. O tomto mieste som povedala aj ostatným a začali sme tam spolu chodievať. Neskôr sme stretli vlčicu Yllin a začala sa nová etapa života. Odteraz sme boli svorka. Ja s Jackom sme sa stali Alphou, Medy s Reedom Betou a Ambra bola Gamou a radcom. Neskôr sa aj iný vlci dopočuli o svorke a začali sa pridávať k našej. Ambra nanešťastie zo svorky odišla. Ona sa nevedela pripútať k jedinému miestu. Nikdy však na ňu nezabudnem. Navždy si ju budem pamätať ako vlčicu, ktorá zmenila môj život. 

Svoju Svorku Od Zasnežených hôr som upredňostňovala pred všetkým. Bol a aj je to môj život. Moja svorka je moja duša a tak to aj ostane. Tu zatiaľ môj príbeh končí, ale život Alphy vo svojej vlastne svorke začína. Nie som na konci. Som iba na začiatku.

 

(PS: nekopírovať, nenapodobňovať tento príbeh!!! Nezabúdajte na autorské práva!)

 

Odtrhla som svoje svetlé jantárové oči od oblohy a poobzerala sa okolo seba. Uvidela som mamu. Tú krásnu šedo-bielu vlčicu s jedným okom modrým a druhým zeleným, vďaka ktorej som na tomto svete.

No potom som si uvedomila, že by som tu nemala byť jediné vĺča. Chýbali tu moji súrodenci. 

 

Po niekoľkých hodinách tu boli už aj oni. Moji traja bratia. Boli menší a zraniteľnejší než ja a mali zavreté, slepé očká. Prvý z mojich bratov bol šedo-ryšavý vĺčik menom Korr, druhý čisto šedý - Hill. Tretí sa najviac podobal mame a volal sa Rorry. Mama nás preniesla do temného, no útulne teplého brlohu.

Všetci štyria sme dychtivo cicali mamino mlieko. 

Celé dni sme robili to isté. Stále sme iba pili a spali.

 

Keď som mala presne 17 dní, ráno po prebudení som sršala energiou. Tak som sa rozhodla, že preskúmam, kam to mama mizne každý deň za závojom svetla. 

Pomaly som sa približovala k tomu oslepujúcemu svetlu. Trasúc sa som pokladala labku za labkou na zem. Keď v tom sa tesne predo mnou objavila vlčia tvár. Skamenela som. No potom som si uvedomila, že to je iba mama. Rozradostila som sa a oblízla som jej ňufák. Mama ma zobrala starostlivo do papule. Áno, konečne sa dostanem von z nory. 

Oslepila ma veľká žiariaca guľa na oblohe. Keď si môj zrak privikol na prudké svetlo slnka, začala som sa rozhliadať okolo seba. Krása. V iných oblastiach by bola ešte tuhá zima, ale u nás sa už začínala jar. Z popod bieleho prášku vykúkala síto zelená tráva, sem-tam sa objavili aj jemné fialové kvietky, na stromoch boli malé zelené puky listov-všetko ožívalo.

Upriamila som pohľad priamo pred seba. Uvidela som tam štyroch vlkov, ktorý na mňa so záujmom hľadeli. 

"Tak...toto je najstaršia z vĺčat-Kessu" povedala mama hrdo.

Naklonila ku mne hlavu, zašepkala mi: "Toto je tvoja rodina" a postrčila ma ňufákom vpred.

Mala som strach. Strach z toho, že by som sa im nepozdávala. Ale oni sa na mňa len milo pozerali. Akoby nikdy nevideli malé roztomilé vĺča.

Zľava ležala v tráve moja o takmer dva roky staršia sestra Minoo, vedľa nej bol starší člen svorky-Sheem, potom mladá silná alfa Coffee a šedivo čierna vlčica v strednom veku Linnéa. Linnéa ma desila. Celú tvár mala znetvorenú jazvami.

 

Nasledujúce dni sme žili ako každá iná svorka. Šantili sme s bratmi a staršou sestrou v tráve, naháňali hmyz, hladovali, kým sa dospelý nevrátili z lovu, učili sa kopu nových vecí... pričom Linnéa na nás stále dohliadala s pohŕdavým  výrazom v tvári. Minoo nám prezradila, že Linnéa nemá rada vĺčatá. Vraj raz sama mala vĺčatá, o ktoré prišla pri boji s inou svorkou.

Ja som stále rástla rýchlejšie, ako moji súrodenci a bola som celkovo vyspelejšia. Ale to mi bolo vedľajšie, až dokedy nenastal deň, na ktorý nerada spomínam...

 

 Keď som ráno otvorila oči, všetko bolo iné. Všetci niekam neustále pobehovali a kričali "Rýchlo! Už sa blíži", "Už je tu" či "Cítite to?". Všetci vyhrabávali mäso, ktoré sme tam všade zakopali a zaliezali s ním do brlohov. Nechápala som ich. Až kým som nezacítila ten pach. Pach človeka. Zavetrila som, nastražila uši a nechala sa zaviesť zmyslami na vŕšok našej lúky. A uvidela som ho. Podo mnou, v údolí bežal naším smerom človek. Bežal, čo mu sily stačili. Skočil do výšky, moje oči Oslepila žiara a ja som odvrátila hlavu. Keď som sa tam opäť zahľadela nevidela som žiadneho človeka. Iba čistočierneho obrovského vlka, ktorý sa rútil obrovskou rýchlosťou smerom k vŕšku. Bol bližšie a bližšie. Ja som tam iba stála a civela na neho. 

Je možné, že to bol iba pred chvíľočkou človek? Mohlo by to byť jedno z tých najhnusnejších stvorení na svete? Mohol to byť...vlkodlak? Ale to určite nie... Tý sa predsa premieňajú iba v noci, keď je spln. Nikdy som o takom niečom ani len nepočula. Neskutočne ma to fascinovalo. A zároveň som cítila strach. Strach z neznámeho.

Vlk bol už veľmi blízko a ja som zistila, že som sa mýlila. Vlkov cieľ nebol vŕšok. Tým cieľom som bola ja. Strach sa mi zaleskol v očiach, keď bol vlk už iba na pár vlčích dĺžok odo mňa. Ale v tom okamihu skočila predo mňa mama. Mama  prikrčená, pripravená zaútočiť zavrčala. No vlk sa zastavil a vystrel sa. Teraz bol ešte vyšší.

"Vypadni!" zahučala na neho mama "nemáš právo ich vidieť. Toto je iba kvôli tebe. Kvôli tebe je tým, čo je. Odíď!" 

"Neodídem. Mám právo vidieť ich. Mám právo vidieť teba." povedal vlk hrubým autoritatývnym hlasom.

"Nemáš právo na nič. Je to iba tvoja vyna. Vypadni. Hneď!"

"Moja vyna? To ty si sa zbláznila do nesprávneho vlka... A teraz som si prišiel po to, čo je moje."

"Nič nie je tvoje!"

"Ale je. A ty dobre vieš, že to sama nezvládne."

"Bude jej lepšie takto, ako by mala byť s tebou"

...Vtedy som ešte nechápala, o čom sa rozprávajú a odkiaľ sa poznajú. Ale mala som tušenie, že sa rozprávajú o mne...

"Buď mi ju vydáš dobrovoľne, alebo si ju zoberiem sám!"

"Nič si brať nebudeš! Si len obyčajný sviniarsky klamár" zakončila rozhovor mama.

Bolo vidieť, že to vlka podráždilo. Mama sa mu otočila chrbtom, pripravená na odchod. Ale to vlka iba viac rozzúrilo. Vrhol sa na mamu.

Všade bola krv. Vyzeralo to, že ju už už roztrhá na kusy. Ale vtedy na vlka zaútočili moji bratia a zakusli sa mu do obrovských láb. No on, ako by si ich sprvu takmer ani nevšimol. 

Iba švihol labou a bratia leteli vzduchom. Leteli do diaľky asi desať vlčích dĺžok a potom ich s praskotom kostí zastavila skala, trčiaca zo zeme. Od skali sa odrazili na zem, kde nehybne ležali, ako látkové bábiky - bez života. Vlk si ich prestal všímať a vykročil rovno ku mne. 

Otočila som sa a utekala, čo mi sily stačili do lesa. Naposledy som sa obzrela. Mama s vlkom sa do seba opäť pustili. 

Utekala som a utekala. Nič som nevnímala, iba moje rýchlo tlčúce srdce. Buch, buch, buch, buch.

 

 

 

Otvorila som oči. Necítila som hlad ani smäd, ani ma už nebolelo koleno. Som už azda v nebi?

Začala som rozpoznávať tvary a farby. Ležala som na machom pokrytej zemi. Okolo mňa pobehoval nejaký mladý šedý vlk. Zrazu zastal. Ľahol si ku mne.

"Tuším si sa už prebrala..." povedal. 

Jeho hlas som nevedela k nikomu priradiť, nepoznala som ho.

Pokúsila som sa vstať, ale zatočila sa mi hlava a ja som klesla späť na zem. Potriasla som hlavou, ktorá ma ukrutne bolela a upriamila som pohľad na mladého vlka.

"K-kto si?" opýtala som sa.

"Eh.. Ja som Šimon"

"Poznáme sa?"

"No, ja teba už hej. Našiel som ťa ležať na zemi v bezvedomí, tak som ťa zobral sem, dal som ti piť, jesť a ošetril som ti nohu. Bola si mimo celý týždeň!"

"Aha... Takže ďakujem za záchranu života. Ja som Kessu" povedala som a obdarovala som ho vďačným pohľadom.

Takto sme tam ležali a zhovárali sa o svojich životoch. Šimon mi prezradil, že keď bol malé vĺča, tak sa raz pri love stratil v lese. Naučil sa tu všetkému sám a odvtedy tu žije. Má dva roky. Takmer toľko, čo ja. 

 

Na druhý deň som už bola celkom fit. Ešte ma však pobolievala hlava, tak mi Šimon nakázal, aby som ešte ležala. No ja som ho neposlúchla a aj napriek jeho "premúdrym" rečiam som sa vybrala hľadať nejaké plody. 

Poklusom som bežala po lese, kľučkovala medzi stromami. Ochvíľu boli všade okolo mňa nízke, no husté kríky. Obzrela som sa za seba. Presne, ako som si myslela - Šimon ma sledoval. Na kríkoch som zbadala malé čierne bobulky a tak som rýchlo zastavila. Šimon zastavil tesne za mnou, skoro do mňa vrazil. 

Takéto bobule som ešte nevidela. S otázkou v očiach som sa pozrela na Šimona. Na tvári mu pohrával vlčí úškrn. 

"Čučoriedky" povedal.

"Čo?" Zatvárali som sa zmetene - nechápala som.

"Tie plody. Volajú sa čučoriedky." Chňapol po jednej čučoriedke, prehltol a slastne si oblizol dolnú peru. 

Zaborila som čumák do kríkov a začala vstávať vôňu čučoriedok. Bola sladká a tak trochu horká zároveň. Pomaly som ju zobrala medzi zuby a rozkusla. Šťava z nej vystriekla rovno Šimonovy na noc. Začala som sa na tom smiať. Šimon sa najprv zatváral urazene, ale to hneď vystriedal široký úsmev. Zobral do úst päť čučoriedok, rozkusol ich... a už sa smial aj on. Začala sa neľútostná čučoriedková vojna plná smiechu.

Ako plynuli dni, týždne a napokon aj mesiace - naučila som sa žiť tu, v tomto lese. Naučila som sa žiť Šimonovým životom. Teraz to nebolo už len o mne, bolo to o nás. Stali sa z nás priatelia na život aj na smrť. Cítila som voči nemu veľkú povinnosť. Zachránil mi život a ja som mu to denno-denne oplácala tým, že som bola ochotná za neho ten život položiť. Bola som ako jeho anjel strážny. Bola som niekto, kto tu bol vždy pre neho. Niekto, komu sa mohol zveriť, komu mohol veriť...

 

Raz som sa prechádzala a značkovala ten kúsok našeho teritória, keď som začula nejaký šuchot. Za hranicou teritória som zahliadla vlčicu. Zrejme patrila do svorky, ktorej patrilo územie vedľa toho nášho. Naše pohľady sa stretli a v jej očiach som zahliadla pocit nebezpečenstva. Ladne kráčala čo najopatrnejšie ďalej, dúfajúc, aby ma nenazúrila.

"Ahoj" usmiala som sa na ňu.

"A-ahoj" vykoktala vyplašená vlčica. 

"Ešte nikdy som tu nevidela žiadneho iného vlka" obzrela som si ju od ňufáka až po koníček chvosta.

Vlčica sklopila uši, stiahla hlavu do úzadia.

"A-ani ja" povedala.

"Ty patríš ku svorke, ktorej patrí toto územie?" spýtala som sa stále sa usmievajúc.

"Áno. Ty si odkiaľ? Nikdy som nevidela žiadneho vlka zo svorky, ktorej patrí toto územie" vlčica sa už trochu osmelila.

"Hh, toto územie nepatrí žiadnej svorke. Patrí iba mne a môjmu bratovy." (Šimona som nazývala mojím bratom). 

"Ako sa voláš?" zaujímala som sa.

"Kazumi Höshiko, skrátene Ambra," už sa aj ona usmiala "A ty?"

"Ja som Kessu-Kess"

Začula som zavytie, zrejme nejakého vlka z Ambrinej svorky.

"Musím už ísť" otočila sa a poklusom mi zmyzla z dohľadu.

 

 

 

Nastala chvíľka ticha a bolo vidieť, že Cały nad niečim rozmýšľa.

"Tak...Čo by si bola ochotná spraviť, aby si dokázala, že chceš skutočne patriť medzi nás?" položila Cały otázku.

Poklonila som sa pred ňou a so sklonenou hlavou jej odpovedala: "Čo len budeš chcieť, veľká Cały".

"Takže, čo len budem chcieť?" Povedala s miernym posmeškom.

"Áno" odpovedala som jej takmer ľahostajne.

"Tak teda dobre. Povedieš boj s človekom, ktorý vyhráš. A nezabudni na dôkaz, že si ho usmrtila!" povedala uprene mi hľadiac do očí.

Ľudí som nenávidela od toho dňa, ako mi ten...muž...či vlk (?) zabil rodinu. Nenávidela som ich z celej duše a priahla som po pomste. Ale táto úloha ma desila. Nechcela som zabíjať nevinných ľudí, ktorý mi nespravili nič zlé. Ale čo som mala robiť?

Vymyslela som si plán. Nezabijem nevynného človeka, iba mu ublížim...

 

Celé doobedie som išla bližšie ku kraju lesa, bližšie k ľuďom. Vystriehla som si rodinu, ktorá bola v lese na turistike. Tvorila ju samica, samec a dve mláďatá-jedno vyššie, druhé nižšie. Striehla som na nich ako na korisť a čakala na vhodný okamih. Nerada som si to priznala, ale fascinovane som pozorovala ich čudné správanie. Samec niečo zamrmlal samici. Ona vytiahla divný šuchotavý predmet z vaku, ktorý mala pripevnený na chrbte a podala ho jednému z mláďat. 

"Vysmrkaj sa" nariadila samica svojmu mláďaťu.

Mláďa si predmet vzalo a vytiahlo z toho menšiu bielu časť. Priložilo si biely predmet k tvári a vydávalo čudné zvuky podobné včeliemu roju. ...

Videla som, ako sa samec vzďaľuje. Tu je moja šanca! Priblížil sa bližšie ku mne. Už nás od seba delil iba riedky krík. Vyskočila som spoza neho a zaútočila na človeka. Samcovi sa skrivila tvár od strachu a zaháňal sa na mňa rukami. To som využila a vrhla som sa mu ma ruky. Chvíľu som s ním bojovala a potom...som mu odskúsla prst. Bola som znechutená, ale musela som...

Ďalej som sa o ľudí nezaujímala a bežala som naspäť hlbšie do naších lesov.

 

Bežala som rovno k územiu svorky History Wolfs. Cały ma už čakala. 

Hodila som odkúsnutý prst pod jej nohy. Ona kúsok cúvla a ohromene na mňa pozrela.

"Teda..." snažila sa skryť svoj prekvapený pohľad, "Príď po východe Luny k ležovysku svorky."

Odkráčala som do lesa.

Tak, ako mi Cały hovorila, večer som prišla k ležovisku svorky.