Ambra
vek: približne 3-4 roky
pohlavie:samica
prezývka: Ambra
povaha: záhadná samotárka večne nerozhodná medzi tuláctvom a svorkou, nenapraviteľný snílek, nedôverčivá poetka schopná rozplakať sa kvôli krásnej večernej scenérii alebo pôvabnosti motýľa
motto: "Pro sny je vždycky dost místa a který vlk může říct, že se nikdy nesplní?" - William Horwood (Čas vlků)
som: vlk
zmysel: skvelý jemný sluch; možno si to len namýšľam, ale rozprávam sa s vetrom a často jeho odpovediam rozumiem
obľúbená farba: farba Luny skvejúcej sa na večernej oblohe
slabosť pre: sklonky dní, počas ktorých som sa neraz nechala strhnúť večernou melanchóliu, snívaním, premýšľaním a hľadaním samej seba
obľúbená potrava: zajace; vábia ma a rada objavujem rôzne neznáme chute
neznášam: vlkov snažiacich sa ma prinútiť vzdať sa svojich snov, prianí a tuláctva; keď som dlhodobo stredobodom pozornosti; keď ma všetci nenávidia, vyháňajú a pozerajú sa na mňa tým pohľadom (...nie, nie, už viac nie...)
zlozvyk: nedôverčivosť; v istom zmysle slova krutosť
ďalšie zvláštnosti: nádherné oči; pohľad, ktorý slovami opísať nedokážem; som skôr na vlčice
životopis: Neviem, kde som sa narodila. Neviem, kto boli moji rodičia. Neviem, ako som to všetko zvládla. Na všetko si spomínam matne, zahmleno... Sestra mi hovorila, nech neriešim minulosť, prítomnosť je mnohokrát dôležitejšia. Tak som nechala spomienky vyblednúť a žila som dneškami. Pretože moja sestra, tá je múdra. Tá vie všetko.
Stalo sa to, keď som mala keď som mala 5 mesiacov. Pamätám si iba sekanie, krv a neznesiteľný pocit strachu a bezmocnosti. Chcela som všetkým pribehnúť na pomoc a zachrániť ich, ale telo ma neposlúchalo. Chúlila som sa v tieni starého stromu. Kto bol nepriateľ? Mohol to byť človek, vlčia svorka, vietor alebo iba prelud v mojej hlave. Nie som si istá. Jednu vec ale viem iste - že nikto neprežil.
"Chceš zomrieť?
Alebo chceš žiť?"
Viečka som tisla k sebe a odmietala som ich otvoriť. Čo sa to so mnou deje? Ja... ja nie som mŕtva?
"Chceš zomrieť?
Alebo chceš žiť?"
Začula som zvláštny šepotavý hlas. Kto.. kto to je?
"Chceš zomrieť?
Alebo chceš žiť?"
"K-kto si?" opýtala som sa roztraseným hlasom. Neznámy hlas neznel bezcitne, ľútostila ani ľahostajne; ako keby jeho majiteľ nemal žiadne city.
"Nemám meno. Som tvoj strážny havran."
Strážny havran?
"Otvor oči."
Dlho som váhala. Bála som sa. K smrti som sa bála, že keď otvorím oči, pohltí ma temnota.
"Nič sa ti nestane. Nikto tu nie je, len my dvaja. Otvor svoje oči, vlčica. Prekonaj svoje strachy."
Po chvíli som vydesene roztvorila svoje oči. Boli to malé oči vĺčaťa, nemala som ani 6 mesiacov. Ako som si myslela! Všade okolo mňa bola temnota! Roztriasla som sa ešte viac. Vtom som zahliadla dve iskričky. Čo to je? Magicky ma priťahovali.
"Stojí pred tebou rozhodovanie. Svoju odpoveď dobre zváž. Máš času, koľko len chceš, ale čím dlhšie ti to bude trvať, tým temnejšia a zlovestnejšia bude táto tma okolo teba." Havran sa odmlčal.
Nad čím sa mám rozhodnúť?... Bojím sa.. chcem ísť k mame a k setre!
"Tí už tu nie sú."
Čo? Ja som predsa nič nepovedala!
"Ach, ty vĺča jedno nechápavé..."
"Nad čím sa mám rozhodnúť?!" zúfalo som skríkla.
"Nad tým, čo sa s tebou stane." Havran sa odmlčal.
"Máš tri možnosti.
Prvá možnosť. Môžeš umrieť. Budeš žiť posmrtný život, ak vôbec niečo také existuje.
Druhá možnosť. Budeš žiť. Ale budeš prekliata. Budeš musieť klamať aj svojim najbližším a jediný, kto ti bude poskytovať útechu, budem ja - tvoj strážny havran.
Alebo, tretia možnosť, stráviš večnosť v tejto temnote a už nikdy neuzrieš svit vychádzajúceho slnka. Temnota bude čoraz temnejšia a bude ťa čoraz viac požierať, ale nikdy neumrieš."
Prekliata? Mám byť prekliata a klamať mojim priateľom? To radšej zomriem!
"Ešte som ti niečo zabudol povedať. Ak si vyberieš smrť, nikdy sa nedostaneš na rovnaké miesto, kde budú tvoji rodičia a sestra."
Doširoka som roztvorila oči. Ako... ako sa mám rozhodnúť? Nechcem byť prekliata, nechcem klamať... ale nechcem ísť niekam, kde nebude moja rodina!
"Ak sa nerozhodneš, zostaneš naveky v tejto temnote."
Kľud, Kazumi, kľud... premýšľaj, premýšľaj...
Začínala som byť zúfalá.
"Ty mi povedz, čo mám robiť!" okríkla som havrana.
"Ja? Sama musíš rozhodnúť o svojom osude. Ja ti nemôžem poradiť."
Bezmocne som zakňučala. Čo mám robiť? Čo mám robiť? Myslím si, že moja sestra by si priala, aby som žila. Aj moji rodičia. A ja chcem, ja chcem...
"Chcem žiť!"
"Dobre, vĺča, ja teraz tvoje želanie splním."
Zrazu sa okolo mňa vynorila oslňujúcfa žiara. Oslepeno som zatvorila viečka.
Prebudila som sa omámená s matnou spomienkou na havrana a temnotu. Žeby to bol len sen? Zavetrila som. Nosnými dierkami som hlboko vsávala vône. Ucítila som kvety, trávu a čerstvý vzduch. Počula som upokojujúci spev vtákov. Bola som ospalá. Pomaly som otvorila oči.
"Cha! Sú zelené."
Vydesene som skvíkla a vyskočila na nohy. Bol to havraní hlas!
"Pch!"
"Pomaly, vĺča, pomaly."
Snažila som sa zaostriť zrak, ale nedarilo sa mi. Vydela som iba dve čierne šmuhy - havrany a zelenú - trávu okolo.
"Radšej si ľahni. Bude chvíľu trvať, kým si zvykneš na tento pocit."
"Kiilar! Je to moje vĺča, nepoučuj ju!"
"No veď áno. Ja sa iba neviem dočkať na svojho vlastného vlka!"
Podlomili sa mi nohy.
"No nevravel som ti?"
"Kto ste? Kde to som?" opýtala som sa.
"Ja som tvoj strážny havran Rathar a toto je môj učeň, Kiilar. Je toho veľa, čo ti musím vysvetliť a povedať, takže sa upokoj a pozorne počúvaj." Privrela som oči a snažila som sa upokojiť.
"Práve si na obyčajnej lúke. Pamätáš si na Priepasť večnosti?
DOPÍŠEM NESKÔR
fotka:
pohlavie:samica
prezývka: Ambra
povaha: záhadná samotárka večne nerozhodná medzi tuláctvom a svorkou, nenapraviteľný snílek, nedôverčivá poetka schopná rozplakať sa kvôli krásnej večernej scenérii alebo pôvabnosti motýľa
motto: "Pro sny je vždycky dost místa a který vlk může říct, že se nikdy nesplní?" - William Horwood (Čas vlků)
som: vlk
zmysel: skvelý jemný sluch; možno si to len namýšľam, ale rozprávam sa s vetrom a často jeho odpovediam rozumiem
obľúbená farba: farba Luny skvejúcej sa na večernej oblohe
slabosť pre: sklonky dní, počas ktorých som sa neraz nechala strhnúť večernou melanchóliu, snívaním, premýšľaním a hľadaním samej seba
obľúbená potrava: zajace; vábia ma a rada objavujem rôzne neznáme chute
neznášam: vlkov snažiacich sa ma prinútiť vzdať sa svojich snov, prianí a tuláctva; keď som dlhodobo stredobodom pozornosti; keď ma všetci nenávidia, vyháňajú a pozerajú sa na mňa tým pohľadom (...nie, nie, už viac nie...)
zlozvyk: nedôverčivosť; v istom zmysle slova krutosť
ďalšie zvláštnosti: nádherné oči; pohľad, ktorý slovami opísať nedokážem; som skôr na vlčice
životopis: Neviem, kde som sa narodila. Neviem, kto boli moji rodičia. Neviem, ako som to všetko zvládla. Na všetko si spomínam matne, zahmleno... Sestra mi hovorila, nech neriešim minulosť, prítomnosť je mnohokrát dôležitejšia. Tak som nechala spomienky vyblednúť a žila som dneškami. Pretože moja sestra, tá je múdra. Tá vie všetko.
Stalo sa to, keď som mala keď som mala 5 mesiacov. Pamätám si iba sekanie, krv a neznesiteľný pocit strachu a bezmocnosti. Chcela som všetkým pribehnúť na pomoc a zachrániť ich, ale telo ma neposlúchalo. Chúlila som sa v tieni starého stromu. Kto bol nepriateľ? Mohol to byť človek, vlčia svorka, vietor alebo iba prelud v mojej hlave. Nie som si istá. Jednu vec ale viem iste - že nikto neprežil.
"Chceš zomrieť?
Alebo chceš žiť?"
Viečka som tisla k sebe a odmietala som ich otvoriť. Čo sa to so mnou deje? Ja... ja nie som mŕtva?
"Chceš zomrieť?
Alebo chceš žiť?"
Začula som zvláštny šepotavý hlas. Kto.. kto to je?
"Chceš zomrieť?
Alebo chceš žiť?"
"K-kto si?" opýtala som sa roztraseným hlasom. Neznámy hlas neznel bezcitne, ľútostila ani ľahostajne; ako keby jeho majiteľ nemal žiadne city.
"Nemám meno. Som tvoj strážny havran."
Strážny havran?
"Otvor oči."
Dlho som váhala. Bála som sa. K smrti som sa bála, že keď otvorím oči, pohltí ma temnota.
"Nič sa ti nestane. Nikto tu nie je, len my dvaja. Otvor svoje oči, vlčica. Prekonaj svoje strachy."
Po chvíli som vydesene roztvorila svoje oči. Boli to malé oči vĺčaťa, nemala som ani 6 mesiacov. Ako som si myslela! Všade okolo mňa bola temnota! Roztriasla som sa ešte viac. Vtom som zahliadla dve iskričky. Čo to je? Magicky ma priťahovali.
"Stojí pred tebou rozhodovanie. Svoju odpoveď dobre zváž. Máš času, koľko len chceš, ale čím dlhšie ti to bude trvať, tým temnejšia a zlovestnejšia bude táto tma okolo teba." Havran sa odmlčal.
Nad čím sa mám rozhodnúť?... Bojím sa.. chcem ísť k mame a k setre!
"Tí už tu nie sú."
Čo? Ja som predsa nič nepovedala!
"Ach, ty vĺča jedno nechápavé..."
"Nad čím sa mám rozhodnúť?!" zúfalo som skríkla.
"Nad tým, čo sa s tebou stane." Havran sa odmlčal.
"Máš tri možnosti.
Prvá možnosť. Môžeš umrieť. Budeš žiť posmrtný život, ak vôbec niečo také existuje.
Druhá možnosť. Budeš žiť. Ale budeš prekliata. Budeš musieť klamať aj svojim najbližším a jediný, kto ti bude poskytovať útechu, budem ja - tvoj strážny havran.
Alebo, tretia možnosť, stráviš večnosť v tejto temnote a už nikdy neuzrieš svit vychádzajúceho slnka. Temnota bude čoraz temnejšia a bude ťa čoraz viac požierať, ale nikdy neumrieš."
Prekliata? Mám byť prekliata a klamať mojim priateľom? To radšej zomriem!
"Ešte som ti niečo zabudol povedať. Ak si vyberieš smrť, nikdy sa nedostaneš na rovnaké miesto, kde budú tvoji rodičia a sestra."
Doširoka som roztvorila oči. Ako... ako sa mám rozhodnúť? Nechcem byť prekliata, nechcem klamať... ale nechcem ísť niekam, kde nebude moja rodina!
"Ak sa nerozhodneš, zostaneš naveky v tejto temnote."
Kľud, Kazumi, kľud... premýšľaj, premýšľaj...
Začínala som byť zúfalá.
"Ty mi povedz, čo mám robiť!" okríkla som havrana.
"Ja? Sama musíš rozhodnúť o svojom osude. Ja ti nemôžem poradiť."
Bezmocne som zakňučala. Čo mám robiť? Čo mám robiť? Myslím si, že moja sestra by si priala, aby som žila. Aj moji rodičia. A ja chcem, ja chcem...
"Chcem žiť!"
"Dobre, vĺča, ja teraz tvoje želanie splním."
Zrazu sa okolo mňa vynorila oslňujúcfa žiara. Oslepeno som zatvorila viečka.
Prebudila som sa omámená s matnou spomienkou na havrana a temnotu. Žeby to bol len sen? Zavetrila som. Nosnými dierkami som hlboko vsávala vône. Ucítila som kvety, trávu a čerstvý vzduch. Počula som upokojujúci spev vtákov. Bola som ospalá. Pomaly som otvorila oči.
"Cha! Sú zelené."
Vydesene som skvíkla a vyskočila na nohy. Bol to havraní hlas!
"Pch!"
"Pomaly, vĺča, pomaly."
Snažila som sa zaostriť zrak, ale nedarilo sa mi. Vydela som iba dve čierne šmuhy - havrany a zelenú - trávu okolo.
"Radšej si ľahni. Bude chvíľu trvať, kým si zvykneš na tento pocit."
"Kiilar! Je to moje vĺča, nepoučuj ju!"
"No veď áno. Ja sa iba neviem dočkať na svojho vlastného vlka!"
Podlomili sa mi nohy.
"No nevravel som ti?"
"Kto ste? Kde to som?" opýtala som sa.
"Ja som tvoj strážny havran Rathar a toto je môj učeň, Kiilar. Je toho veľa, čo ti musím vysvetliť a povedať, takže sa upokoj a pozorne počúvaj." Privrela som oči a snažila som sa upokojiť.
"Práve si na obyčajnej lúke. Pamätáš si na Priepasť večnosti?
DOPÍŠEM NESKÔR
fotka:
zdroj: Jeremiah Morelli (www.morjers-art.de)
