Quynh
meno: Quynh
vek: 4 roky
pohlavie: samica
prezývka: Quynh
povaha: tichá, temperamentná, zúrivá, netrpezlivá, nerozvážna
motto: "Homō homini lupus" (človek človeku vlkom) - Titus Maccius Plautus
som: vlk
zmysel: perfektne vyvinutý inštinkt vycítiť blížiace sa nebezpečenstvo zo zeme
obľúbená farba: hnedá
slabosť pre: mláďatá
obľúbená potrava: pstruh
neznášam: nie je nič také, čo by som neznášala. Nad všetko sa treba povzniesť
zlozvyk: pri vysokej autorite sa hlboko klaniam
ďalšie zvláštnosti: zmysel pre zem
narodeniny: nikto presne nevie, kedy som sa narodila
životopis:
vek: 4 roky
pohlavie: samica
prezývka: Quynh
povaha: tichá, temperamentná, zúrivá, netrpezlivá, nerozvážna
motto: "Homō homini lupus" (človek človeku vlkom) - Titus Maccius Plautus
som: vlk
zmysel: perfektne vyvinutý inštinkt vycítiť blížiace sa nebezpečenstvo zo zeme
obľúbená farba: hnedá
slabosť pre: mláďatá
obľúbená potrava: pstruh
neznášam: nie je nič také, čo by som neznášala. Nad všetko sa treba povzniesť
zlozvyk: pri vysokej autorite sa hlboko klaniam
ďalšie zvláštnosti: zmysel pre zem
narodeniny: nikto presne nevie, kedy som sa narodila
životopis:
Za jasného splnu sa vlčici menom Squir narodili štyri vĺčatá. Traja vlci a jedna vlčica. Minh, Ngoh, Yen a Quynh. Bola to vlčica samotárka, ten najsamnevídanejší jav. Ale, čo mala robiť? Jedného dňa, v loveckej sezóne ľudia vyzabíjali celú svorku. Prežila len kotná Squir, skrytá a odhodlaná zachrániť mláďatá pod svojím lonom. A do inej svorky ju nechceli. Nechceli cudziu vlčicu, s cudzímy ešte nenarodenými mladými. A tak ostala vlčica napospas osudu sama. Dni plynuli a ukazovalo sa, ktoré mláďa je silnejšie a hodné prežitia. Squir nebola dostatočne silná na to, aby uživila všetky a ešte aj seba. Už sa kŕmili mäsom, matka viac nemala mlieko. Ako najodvážnejší a najvjodnejší k rastu sa ukáz Minh, najstarší a najkrajší zo súrodencov. Ďalší bol Yen, s prekrásnou čiernou srsťou a silou za troch. A potom Ngoh a Quynh. Boli slabí a matka sa rozhodla, že ich bude musieť nechať na pospas životu, či skôr smrti samých, hoci veľmi nerada. Ngoh bol celkom pekný vlk, tmavohnedú hustú srsť prekrývali občasné, červené pruhy, ktoré sa v slnku nádherne leskli. Ale bol príliš slabý na prežitie. Okrem toho bol veľmi tichý a nemal záujem o život. Už od začiatku vedel, že on nebude vybraný do ďalšiej časti života. A Quynh? Tá nebola až taká krásna. Mala tmavohnedé oči, aj keď všetci súrodenci; dokonca aj matka mali modré. Sivastú srsť lemovaly riedke hnedočierne pásy. Síce navonok bola chudá a slabá, vo vnútri bola plná odhodlania a lásky k všetkému živému. Bola pevne rozhodnutá prežiť aj bez matkinej pomoci. A tak sa začala jej púť životom... Ngoh zomrel. Nechcel ísť loviť, nechcel ísť s Quynh za novým životom. Ostal ležať a chradnúť. Zomrel hladmi. Quynh, hladná a vyčerpaná sa na to viac už nemohla pozerať. Ušla do hlbokého, vzdialeného lesa. Okolo nej povievali listy na starých a múdrych stromoch. Plakala a žalovala vetru. Pribehla k divokej rieke, matke celého tohto kolobehu. Bez nej by nebolo rastlín a bez tých zvierat. Ale aj tak Quynh priťahovala zem. Po dlhom väčšinou bezúspežnom love sa na ňu zvalila a tíško vnímala prihovárajúci sa vietor, šum veselých lístkov, kričanie naradostených vĺn, ktoré sa predbiehajú vo svojom korite. Cítila sa silnejšia. Zem ju napĺňala životom. Keď do nej, mäkkučkej zabárala svoje tvrdé pazúry, keď sa v nej snažila nájsť obraz samej seba, keď ju len ticho vnímala a priadla pri jej jemnom, teplom objatí.
Jedného dňa narazila na vlka. Predstavil sa jej ako Lik a ona mu len nevrlo naznačila, že nemá záujem o konverzáciu. No čas plynul a on za ňou stále chodil, rozprával jej svoje historky až sa raz doňho Quynh zamilovala. Nechcela mu to povedať a bola naňho nahnevaná za to, že sa jej dostal pod kožu a zmiatol jej chudobný, pokojný život. Vyhnala ho nemilosrdným hrýzancom do pleca. Smutný Lik odišiel od svojej lásky na prvý pohľad. Tento jej pôsobivý výkon pri vyháňaní cudzieho vlka uvidela jedna svorka, ktorá sa nazývala Dark wolfs, hoci to nedávalo zmysel, keďže polovica bola aj tak svetlo sivá až biela. Prišla za ňou sama alfa Lailes a ponúkla jej miesto vo svojej svorke. Quynh o tom dlho premýšľala, a stále jej pri tom lozil po rozume Lik. Nakoniec sa rozhodla. Ona chce byť slobodná. Žiť sama s prírodou. A Likom. Šla teda za Lailes a zdvorilo sa ospravedlnila za svoje nechcenie pridať sa do svorky. Lailes to vzala dobre a s ponaučením, že nie je na toľko dobrá a silná, aby ju poslúchol každý vlk. Dala jej dobrú radu. Nikdy sa nepribližuj k človeku. Quynh si ju vzala k srdcu a so slzami na krajíčku sa vydala hľadať svojho vyvoleného, Lika. Vôbec nevedela, kde je. Mohol byť všade, tento les bol obrovský. Ale on ani nemusí byť v tomto lese...Quynh zahnala napríjemné myšlienky a rozbehla sa smerom, ktorým ho naposledy zočila. Bežala dlhé týždne, svaly sa jej pri behu napínali, srsť sa leskla. Nevnímala smäd, hlad ani únavu. Bola pevne rozhodnutá nájsť Lika. To, čo však našla ju úplne zdeptalo. Uvidela totiž Lika ako mŕtvy a dotrhaný spočíva v zuboch grizlyho. Bol to zdrcujúci pohľad. Šepla Likovi ľúbim ťa a sľúbila mu, že sa ešte uvidia na Onom svete. Všetko to bola jej chyba. Kebyže ho vtedy neodoženie, mohli spolu krásne žiť, kto vie, možno by sa pridali k Dark wolfsom. Kebyže...no teraz už bolo neskoro na ľutivanie a vyčítanie si...Lik je mŕtvy. Ale Quyhn na toľko milovala život, že si ho nevzala. Neodišla na Druhý breh, aj keď vedela, že by tam stretla svojho brata Ngoha, celú svoju svorku a Lika. No nespravila to. Bez najmenšieho prejavu vnútorného života sa potĺkala lesom. Žila len z vonka, duševne už bola dávno v hrobe. Ale nakoniec sa na ňu predsa len usmialo šťastie. Našla úžasnú malú svorku kde si ju všetci až dodnes vážia, kde našla vnútorný pokoj, pochopila silu živlov a pomocou vetra sa dorozumieva so svojími najmilšími mŕtvymi. Keď jej je najhoršie, príde k rieke a pozerá sa na šantiace vlnky. Dodnes myslí na svoju mamku a bratov, kto vie, či ešte žijú? Quynh v sebe našla talent rozumieť zemi. Rozumieť prírode. Quyhn sa po celý čas tých dlhých rokov konečne cíti šťastná...
fotka:
Jedného dňa narazila na vlka. Predstavil sa jej ako Lik a ona mu len nevrlo naznačila, že nemá záujem o konverzáciu. No čas plynul a on za ňou stále chodil, rozprával jej svoje historky až sa raz doňho Quynh zamilovala. Nechcela mu to povedať a bola naňho nahnevaná za to, že sa jej dostal pod kožu a zmiatol jej chudobný, pokojný život. Vyhnala ho nemilosrdným hrýzancom do pleca. Smutný Lik odišiel od svojej lásky na prvý pohľad. Tento jej pôsobivý výkon pri vyháňaní cudzieho vlka uvidela jedna svorka, ktorá sa nazývala Dark wolfs, hoci to nedávalo zmysel, keďže polovica bola aj tak svetlo sivá až biela. Prišla za ňou sama alfa Lailes a ponúkla jej miesto vo svojej svorke. Quynh o tom dlho premýšľala, a stále jej pri tom lozil po rozume Lik. Nakoniec sa rozhodla. Ona chce byť slobodná. Žiť sama s prírodou. A Likom. Šla teda za Lailes a zdvorilo sa ospravedlnila za svoje nechcenie pridať sa do svorky. Lailes to vzala dobre a s ponaučením, že nie je na toľko dobrá a silná, aby ju poslúchol každý vlk. Dala jej dobrú radu. Nikdy sa nepribližuj k človeku. Quynh si ju vzala k srdcu a so slzami na krajíčku sa vydala hľadať svojho vyvoleného, Lika. Vôbec nevedela, kde je. Mohol byť všade, tento les bol obrovský. Ale on ani nemusí byť v tomto lese...Quynh zahnala napríjemné myšlienky a rozbehla sa smerom, ktorým ho naposledy zočila. Bežala dlhé týždne, svaly sa jej pri behu napínali, srsť sa leskla. Nevnímala smäd, hlad ani únavu. Bola pevne rozhodnutá nájsť Lika. To, čo však našla ju úplne zdeptalo. Uvidela totiž Lika ako mŕtvy a dotrhaný spočíva v zuboch grizlyho. Bol to zdrcujúci pohľad. Šepla Likovi ľúbim ťa a sľúbila mu, že sa ešte uvidia na Onom svete. Všetko to bola jej chyba. Kebyže ho vtedy neodoženie, mohli spolu krásne žiť, kto vie, možno by sa pridali k Dark wolfsom. Kebyže...no teraz už bolo neskoro na ľutivanie a vyčítanie si...Lik je mŕtvy. Ale Quyhn na toľko milovala život, že si ho nevzala. Neodišla na Druhý breh, aj keď vedela, že by tam stretla svojho brata Ngoha, celú svoju svorku a Lika. No nespravila to. Bez najmenšieho prejavu vnútorného života sa potĺkala lesom. Žila len z vonka, duševne už bola dávno v hrobe. Ale nakoniec sa na ňu predsa len usmialo šťastie. Našla úžasnú malú svorku kde si ju všetci až dodnes vážia, kde našla vnútorný pokoj, pochopila silu živlov a pomocou vetra sa dorozumieva so svojími najmilšími mŕtvymi. Keď jej je najhoršie, príde k rieke a pozerá sa na šantiace vlnky. Dodnes myslí na svoju mamku a bratov, kto vie, či ešte žijú? Quynh v sebe našla talent rozumieť zemi. Rozumieť prírode. Quyhn sa po celý čas tých dlhých rokov konečne cíti šťastná...
fotka:
