Yllin (Eloya)
vek: 2 roky
pohlavie:samica
prezývka: Eloya
povaha: akčná, rýchla, múdra, milá, elegantná, odvážna, strategická
motto: Buď vždy pripravená!
som: vlk
zmysel: výborný čuch a sluch
obľúbená farba: modrá, fialová
slabosť pre: zelené a modré oči, silných vlkov, melancholikov
obľúbená potrava: losos, maliny
neznášam: Vlkov, čo si myslia, že sú najlepší...
zlozvyk: Keď som nervózna, začnem ňuchať či nie je okolo korisť
ďalšie zvláštnosti:
životopis: Narodila som sa vo vrhu štyroch mláďat, vo svorke menom Z hlbokého lesa. Ja som sa narodila druhá a môj brat Moon bol prvý. Mali sme ešte dvoch súrodencov, ktorých zabil grizly. Keď som bola malá, vo svorke otec nemal rád druha našej staršej sestry Feather, lebo bol tvrdohlavý a stále sa vystatoval. Volal sa Lukas. No, ale poďme naspäť ku mne... ja som sa naučila loviť o mnoho lepšie ako Moon, lebo som bola rýchla, ale on bol zasa silnejší. Jedného dňa Lukas zradil našu svorku. Priviedol inú svorku (myslím, že sa volala Zo skalného štítu) a tá svorka mi zabila môjho otca. Ja zdrvená bolesťou a hnevom, som utiekla a prisahala pomstu. Niektorí vlci z tej druhej svorky sa vracali pre zvyšok, ktorý bol pre istotu, ak by nevyhrali skrytý hlbšie v lese. Sledovala som ich, ale onedlho sa mi stratili, lebo som mala iba jeden rok a nebola som na takýto beh zvyknutá. Bežala som celé dni a noci, bez prestávky, niekedy som nejedla aj 2 dni a niekedy som mala iba lesnú myš.
Raz v noci, som konečne dorazila do ich ležoviska a tam ich v noci zabila. Bol tam iba alfa pár. Po tom čo som splnila prísahu som sa cítila dobre aj zle. Dobre, lebo som ju splnila a zle preto, lebo som si dala takýto zvrátený sľub a že som preliala toľko krvi. Po chvíli som z neďalekej jaskyne začula mrnkanie malých vĺčikov. Išla som tam a uvidela ich. Nebolo pochýb, že boli tejto svorky. Ohromne sa mi hnusilo zabiť ich z dvoch dôvodov. Lebo som dnes zabila toľko vlkov ako som v živote nechcela (a to je viac ako 0 :D) a preto, že sú to bezbranné mláďatá a nemusí z nich vyrásť niečo zlé. A tak som na tomto poli plnom krvi zaspala medzi mláďatami. Spala som s prestávkami pár dní, ale mláďatá potrebovali nakŕmiť. A tak som lovila. Keď boli dostatočne veľké na dlhú cestu, zobrala som ich a išli sme ku mojej starej svorke.
Keď sme dorazili pri teritórium mojej starej svorky, zostala som stáť tesne pri hranici. Mala som obrovské šťastie, že tú hranicu išiel skontrolovať práve Moon.
„Ahoj Moon!“ povedala som šťastím celá bez seba.
„Kto si? A ako to že vieš moje meno?“ pýtal sa zmätene Moon.
„Si nejaká matka bez druha,“ zavrčal ešte, „nepustím ťa na naše teritórium!“
„Ja som Yllin! Tvoja sestra? Nepamätáš si ma?“ teraz som bola zmätená ja.
„No do kelu! Rýchlo sa sem skry aj s mláďatami“ a už nás bral do kra blízko nás.
„Au, čo sa deje?“ pýtala som sa urazene.
„Poviem ti to stručne. Po tom prepade, ako si odišla, sa stal alfou Lukas.“
„To je strašné!“
„A chce ťa zabiť. Vidím, že si si už druha našla, keď máš mláďatá..“
„Nie! Teda, to nie sú moje mláďatá. Keď som zabila alfa pár tej svorky, našla som ich v neďalekej nore. Nemohla som ich tam nechať! Ale ak mám odísť tak ich nemôžem zobrať so sebou. Mohol by si ich zobrať?“ a hodila som na neho psie oči.
„No dobre, ale čo mám povedať, odkiaľ sú?“
„Našiel si ich v lese, pri hranici.“
„O.K. ale dám ti ešte jednu radu. Rýchlo si nájdi druha. Dobre ťa ochráni. Ak budeš cestovať, rýchlo ťa prepadnú.“
„Dobre. Ďakujem,“ A olízala som ho.
„A prosím, keď budeš dosť silná, pokús sa prísť pre mňa,“ žmurkol na mňa a oblizol.
„Pokúsim sa,“ smutne som sa usmiala.
Počuli sme vytie a Moon hneď vyskočil.
„Musím ísť. Dávaj na seba pozor!“ a vyl im naspäť, že je O.K.
Putovala som ďalej. Po lese, po horách, a pri tom som silnela, stávala som sa rýchlejšou, a mala som lepšiu výdrž. Konečne som spávala! Možno aj to pomohlo... alebo nie. To je však jedno. Jedného dňa som vystupovala na hory, a cítila som svorku. Myslela som si, že si tam možno ale len naozaj možno nájdem druha. Išla som na ich územie. Na proti mi išiel mladý, silný samec. Vrčal na mňa.
„Ahoj, som Yllin... a ty?“
„Bernard. Čo tu pre pánajána robíš? Každý z mojej svorky by ťa už dávno hnal.“
„Prepáč, Bernard ale skoro som odišla od svojej svorky a neučila som sa mapu tohto rozsiahlejšieho územia. Neviem, aké svorky tu žijú a ani kde...“
„Dobre, dobre. Tak buď choď, alebo ťa budem musieť vyhnať.“ Videla som mu v jeho krásnych zelených očiach iskričky. Žeby sa mu páčim? Nedávno som sa videla v jednom potôčiku... Bola som celkom pekná. Modré oči, čierna srsť, dobrá- silná a rýchla postava... Ale kto by odolal jemu? Siví, zeleno-okí a silný. Moje srdce mi takmer vyskočilo, keď som sa na neho pozrela.
„Vidím, že váhaš. A taktiež sa mi páčiš...“ a odhalil krásne biele tesáky.
On mi dokonca vidí do mysle? Nechápem, že ešte nemá družku.
„Poď so mnou do svorky, vyzeráš že by si potrebovala spať na nejakom poriadnom mieste.“ A zobral ma do svojej svorky.
„Kto je to?“ pýtali sa ostatní vlci, keď sme prišli do ležoviska.
„Moja budúca družka.“ Keď to povedal až mi srdce poskočilo. Keď som sa pozrela na ostatných, videla som v ich očiach emóciu. Videla som správne? Závisť?
Bol večer a Bernard si ľahol a usmial sa.
„Tak poď, ľahni si.“
„Hm, dobre...“ po chvíli som privolila a s úsmevom som si ľahla.
Chrbát som mala opretý a jeho brucho. Po chvíli si cezo mňa prehodil labu a zaboril si hlavu do mojej srsti. Cítila som ako vdychuje moju vôňu. Mala som zimomriavky po celom tele.
„Bernard?“
„Áno?“
„Máš ma naozaj rád?“
Zašepkal mi do ucha „Áno, mám.“
Potom sme sa pozerali na hviezdy, hľadali súhvezdia a nakoniec, keď vykukol Mesiac v splne spoza oblakov, vyli sme.
Nastalo ráno a keď som sa zobudila Bernard už bol preč. Vyšla som do stredu ležoviska a tam som uvidela troch vlkov ako hovoria Bernardovi: „Myslíš si, že sa budeme len tak prizerať ako si s tou svojou vlčicou a ani nevyužijeme svoje právo? Myslel si si zle!“ a pustili sa do neho všetci traja naraz.
Vyskočila som a bežala k Bernardovi ale, do cesty sa mi postavili dospelí vlci a hovorili mi: „Nechaj ich, využívajú svoje právo!“
„Poznám ho, ale nie tak, že na neho skočia traja!“ a snažila som sa predrať cez nich. V poriadku by zvládol jedného, možno aj dvoch.. ale troch? To je príliš veľká presila!
„Nepustíme ťa tam Yllin! Zmier sa s tým!“
Ako sa mám zmieriť so smrťou najkrajšieho a najlepšieho vlka ne svete? A, už som videla, že melie z posledného. Rozhodla som sa konať.
Rozbehla som sa okolo nich a robili sme naháňačku okolo bojiska. Potom, keď ma znovu chytili, tak som vypäla všetky sily a skočila som do stredu.
Prvý vlk nemal šancu. Skočila som na neho odzadu a bolestivo som ho hryzla do laby. Nechcela som zabíjať, iba ich vyradiť. Vtom som uvidela ako Bernard padá na zem. Vybehla som plnou rýchlosťou k nemu ale už bolo neskoro, nedokázala som mu pomôcť...
„Vy vrahovia! Zbabelci! Nedali ste mu šancu!“ kričala som ako spochabená.
Chytila som jeho telo za šiju, vyhodila som si ho na plecia a bežala kam ma nohy odniesli. Keď som bola už veľmi unavená, ľahla som si a položila ho. Keď som si trochu oddýchla, tak som vykopala dieru a dala som ho dnu. Smutne som zavyla. Uchovala som si jeho tvár v pamäti a zakopala som ho. Označila som si strom pod ktorým leží. Škrabancami, pachom a podobne. Zaspala som tam od žiaľu a únavy. Prečo som ho vlastne stretla? Keby ja hlúpa odmietnem, mohol by ešte žiť. Takéto a podobné výčitky ma prenasledovali v spánku.
Nastalo ráno a ja som sa zobudila. Dúfala som, že všetko bol len najhorší sen.. avšak bola to realita. Povzdychla som si a vybrala sa ďalej.
Po dlhom putovaní dňom i nocou som narazila na svorku. Nazývali svoju svorku Lovely wolfs a celkom dobre ma prijali. A tak som si povedala, že aspoň chvíľu zostanem, a možno sa aj neskôr pridám.
Vo svorke sa dialo niečo zvláštne... Najskôr zmizla alfa na jeden deň, ale potom sa tvárila akoby nič. Takto to bolo a potom zmizla znovu. Ale tento raz sa vrátila celá dobitá, akoby ju niekto väznil a bola ohromne naštvaná.
„Taká jedna vlčica ma väznila, prefarbila sa pomocou hliny na hnedo, ako ja, zobrala si moje pierka z hlavy a tvárila sa ako ja!“
Potom sa to stávalo aj ostatným, ale vždy som ju odhalila, lebo mala trošku iný pach ako ten vlk. Na to, zmizla alfa a tá podozrivá vlčica keď sa hrala na alfu mi povedala že odchádza a že ja mám byť alfa... Tak, potom som to na pár dní prevzala. Išla som loviť, lebo som si potrebovala prečistiť myšlienky. Tam som stretla našu alfu Kess. Tá mi povedala, že má svorku, a že ak chcem tak sa môžem pridať. S Kess sme si hneď padli do oka a ja som mala z nej pocit istoty. Tak som sa vrátila do táboriska svorky Lovely wolfs, kam práve prišla alfa. Povedala som jej, že odchádzam a bola síce smutná ale nejako to prežila.
(Niekedy potom som počula, že sa tá svorka rozpadla...)
A tak som sa prvý raz stretla s vašou svorku. Hneď sa mi tam veľmi zapáčilo a som tu veľmi spokojná. Nielen, že sú tu super vlci, ale ani nie som tak ďaleko od Bernardovho hrobu. A našťastie si ešte pamätám, ako sa dostať k Moonovi a jedného dňa ho zoberiem sem.
Takto som to povedala Kess. A nikto iný moju minulosť nepozná. Ak sa ma niekto na ňu pýta, poviem, že je to dlhý príbeh, čo je aj pravda. :D
fotka:
povaha: akčná, rýchla, múdra, milá, elegantná, odvážna, strategická
motto: Buď vždy pripravená!
som: vlk
zmysel: výborný čuch a sluch
obľúbená farba: modrá, fialová
slabosť pre: zelené a modré oči, silných vlkov, melancholikov
obľúbená potrava: losos, maliny
neznášam: Vlkov, čo si myslia, že sú najlepší...
zlozvyk: Keď som nervózna, začnem ňuchať či nie je okolo korisť
ďalšie zvláštnosti:
životopis: Narodila som sa vo vrhu štyroch mláďat, vo svorke menom Z hlbokého lesa. Ja som sa narodila druhá a môj brat Moon bol prvý. Mali sme ešte dvoch súrodencov, ktorých zabil grizly. Keď som bola malá, vo svorke otec nemal rád druha našej staršej sestry Feather, lebo bol tvrdohlavý a stále sa vystatoval. Volal sa Lukas. No, ale poďme naspäť ku mne... ja som sa naučila loviť o mnoho lepšie ako Moon, lebo som bola rýchla, ale on bol zasa silnejší. Jedného dňa Lukas zradil našu svorku. Priviedol inú svorku (myslím, že sa volala Zo skalného štítu) a tá svorka mi zabila môjho otca. Ja zdrvená bolesťou a hnevom, som utiekla a prisahala pomstu. Niektorí vlci z tej druhej svorky sa vracali pre zvyšok, ktorý bol pre istotu, ak by nevyhrali skrytý hlbšie v lese. Sledovala som ich, ale onedlho sa mi stratili, lebo som mala iba jeden rok a nebola som na takýto beh zvyknutá. Bežala som celé dni a noci, bez prestávky, niekedy som nejedla aj 2 dni a niekedy som mala iba lesnú myš.
Raz v noci, som konečne dorazila do ich ležoviska a tam ich v noci zabila. Bol tam iba alfa pár. Po tom čo som splnila prísahu som sa cítila dobre aj zle. Dobre, lebo som ju splnila a zle preto, lebo som si dala takýto zvrátený sľub a že som preliala toľko krvi. Po chvíli som z neďalekej jaskyne začula mrnkanie malých vĺčikov. Išla som tam a uvidela ich. Nebolo pochýb, že boli tejto svorky. Ohromne sa mi hnusilo zabiť ich z dvoch dôvodov. Lebo som dnes zabila toľko vlkov ako som v živote nechcela (a to je viac ako 0 :D) a preto, že sú to bezbranné mláďatá a nemusí z nich vyrásť niečo zlé. A tak som na tomto poli plnom krvi zaspala medzi mláďatami. Spala som s prestávkami pár dní, ale mláďatá potrebovali nakŕmiť. A tak som lovila. Keď boli dostatočne veľké na dlhú cestu, zobrala som ich a išli sme ku mojej starej svorke.
Keď sme dorazili pri teritórium mojej starej svorky, zostala som stáť tesne pri hranici. Mala som obrovské šťastie, že tú hranicu išiel skontrolovať práve Moon.
„Ahoj Moon!“ povedala som šťastím celá bez seba.
„Kto si? A ako to že vieš moje meno?“ pýtal sa zmätene Moon.
„Si nejaká matka bez druha,“ zavrčal ešte, „nepustím ťa na naše teritórium!“
„Ja som Yllin! Tvoja sestra? Nepamätáš si ma?“ teraz som bola zmätená ja.
„No do kelu! Rýchlo sa sem skry aj s mláďatami“ a už nás bral do kra blízko nás.
„Au, čo sa deje?“ pýtala som sa urazene.
„Poviem ti to stručne. Po tom prepade, ako si odišla, sa stal alfou Lukas.“
„To je strašné!“
„A chce ťa zabiť. Vidím, že si si už druha našla, keď máš mláďatá..“
„Nie! Teda, to nie sú moje mláďatá. Keď som zabila alfa pár tej svorky, našla som ich v neďalekej nore. Nemohla som ich tam nechať! Ale ak mám odísť tak ich nemôžem zobrať so sebou. Mohol by si ich zobrať?“ a hodila som na neho psie oči.
„No dobre, ale čo mám povedať, odkiaľ sú?“
„Našiel si ich v lese, pri hranici.“
„O.K. ale dám ti ešte jednu radu. Rýchlo si nájdi druha. Dobre ťa ochráni. Ak budeš cestovať, rýchlo ťa prepadnú.“
„Dobre. Ďakujem,“ A olízala som ho.
„A prosím, keď budeš dosť silná, pokús sa prísť pre mňa,“ žmurkol na mňa a oblizol.
„Pokúsim sa,“ smutne som sa usmiala.
Počuli sme vytie a Moon hneď vyskočil.
„Musím ísť. Dávaj na seba pozor!“ a vyl im naspäť, že je O.K.
Putovala som ďalej. Po lese, po horách, a pri tom som silnela, stávala som sa rýchlejšou, a mala som lepšiu výdrž. Konečne som spávala! Možno aj to pomohlo... alebo nie. To je však jedno. Jedného dňa som vystupovala na hory, a cítila som svorku. Myslela som si, že si tam možno ale len naozaj možno nájdem druha. Išla som na ich územie. Na proti mi išiel mladý, silný samec. Vrčal na mňa.
„Ahoj, som Yllin... a ty?“
„Bernard. Čo tu pre pánajána robíš? Každý z mojej svorky by ťa už dávno hnal.“
„Prepáč, Bernard ale skoro som odišla od svojej svorky a neučila som sa mapu tohto rozsiahlejšieho územia. Neviem, aké svorky tu žijú a ani kde...“
„Dobre, dobre. Tak buď choď, alebo ťa budem musieť vyhnať.“ Videla som mu v jeho krásnych zelených očiach iskričky. Žeby sa mu páčim? Nedávno som sa videla v jednom potôčiku... Bola som celkom pekná. Modré oči, čierna srsť, dobrá- silná a rýchla postava... Ale kto by odolal jemu? Siví, zeleno-okí a silný. Moje srdce mi takmer vyskočilo, keď som sa na neho pozrela.
„Vidím, že váhaš. A taktiež sa mi páčiš...“ a odhalil krásne biele tesáky.
On mi dokonca vidí do mysle? Nechápem, že ešte nemá družku.
„Poď so mnou do svorky, vyzeráš že by si potrebovala spať na nejakom poriadnom mieste.“ A zobral ma do svojej svorky.
„Kto je to?“ pýtali sa ostatní vlci, keď sme prišli do ležoviska.
„Moja budúca družka.“ Keď to povedal až mi srdce poskočilo. Keď som sa pozrela na ostatných, videla som v ich očiach emóciu. Videla som správne? Závisť?
Bol večer a Bernard si ľahol a usmial sa.
„Tak poď, ľahni si.“
„Hm, dobre...“ po chvíli som privolila a s úsmevom som si ľahla.
Chrbát som mala opretý a jeho brucho. Po chvíli si cezo mňa prehodil labu a zaboril si hlavu do mojej srsti. Cítila som ako vdychuje moju vôňu. Mala som zimomriavky po celom tele.
„Bernard?“
„Áno?“
„Máš ma naozaj rád?“
Zašepkal mi do ucha „Áno, mám.“
Potom sme sa pozerali na hviezdy, hľadali súhvezdia a nakoniec, keď vykukol Mesiac v splne spoza oblakov, vyli sme.
Nastalo ráno a keď som sa zobudila Bernard už bol preč. Vyšla som do stredu ležoviska a tam som uvidela troch vlkov ako hovoria Bernardovi: „Myslíš si, že sa budeme len tak prizerať ako si s tou svojou vlčicou a ani nevyužijeme svoje právo? Myslel si si zle!“ a pustili sa do neho všetci traja naraz.
Vyskočila som a bežala k Bernardovi ale, do cesty sa mi postavili dospelí vlci a hovorili mi: „Nechaj ich, využívajú svoje právo!“
„Poznám ho, ale nie tak, že na neho skočia traja!“ a snažila som sa predrať cez nich. V poriadku by zvládol jedného, možno aj dvoch.. ale troch? To je príliš veľká presila!
„Nepustíme ťa tam Yllin! Zmier sa s tým!“
Ako sa mám zmieriť so smrťou najkrajšieho a najlepšieho vlka ne svete? A, už som videla, že melie z posledného. Rozhodla som sa konať.
Rozbehla som sa okolo nich a robili sme naháňačku okolo bojiska. Potom, keď ma znovu chytili, tak som vypäla všetky sily a skočila som do stredu.
Prvý vlk nemal šancu. Skočila som na neho odzadu a bolestivo som ho hryzla do laby. Nechcela som zabíjať, iba ich vyradiť. Vtom som uvidela ako Bernard padá na zem. Vybehla som plnou rýchlosťou k nemu ale už bolo neskoro, nedokázala som mu pomôcť...
„Vy vrahovia! Zbabelci! Nedali ste mu šancu!“ kričala som ako spochabená.
Chytila som jeho telo za šiju, vyhodila som si ho na plecia a bežala kam ma nohy odniesli. Keď som bola už veľmi unavená, ľahla som si a položila ho. Keď som si trochu oddýchla, tak som vykopala dieru a dala som ho dnu. Smutne som zavyla. Uchovala som si jeho tvár v pamäti a zakopala som ho. Označila som si strom pod ktorým leží. Škrabancami, pachom a podobne. Zaspala som tam od žiaľu a únavy. Prečo som ho vlastne stretla? Keby ja hlúpa odmietnem, mohol by ešte žiť. Takéto a podobné výčitky ma prenasledovali v spánku.
Nastalo ráno a ja som sa zobudila. Dúfala som, že všetko bol len najhorší sen.. avšak bola to realita. Povzdychla som si a vybrala sa ďalej.
Po dlhom putovaní dňom i nocou som narazila na svorku. Nazývali svoju svorku Lovely wolfs a celkom dobre ma prijali. A tak som si povedala, že aspoň chvíľu zostanem, a možno sa aj neskôr pridám.
Vo svorke sa dialo niečo zvláštne... Najskôr zmizla alfa na jeden deň, ale potom sa tvárila akoby nič. Takto to bolo a potom zmizla znovu. Ale tento raz sa vrátila celá dobitá, akoby ju niekto väznil a bola ohromne naštvaná.
„Taká jedna vlčica ma väznila, prefarbila sa pomocou hliny na hnedo, ako ja, zobrala si moje pierka z hlavy a tvárila sa ako ja!“
Potom sa to stávalo aj ostatným, ale vždy som ju odhalila, lebo mala trošku iný pach ako ten vlk. Na to, zmizla alfa a tá podozrivá vlčica keď sa hrala na alfu mi povedala že odchádza a že ja mám byť alfa... Tak, potom som to na pár dní prevzala. Išla som loviť, lebo som si potrebovala prečistiť myšlienky. Tam som stretla našu alfu Kess. Tá mi povedala, že má svorku, a že ak chcem tak sa môžem pridať. S Kess sme si hneď padli do oka a ja som mala z nej pocit istoty. Tak som sa vrátila do táboriska svorky Lovely wolfs, kam práve prišla alfa. Povedala som jej, že odchádzam a bola síce smutná ale nejako to prežila.
(Niekedy potom som počula, že sa tá svorka rozpadla...)
A tak som sa prvý raz stretla s vašou svorku. Hneď sa mi tam veľmi zapáčilo a som tu veľmi spokojná. Nielen, že sú tu super vlci, ale ani nie som tak ďaleko od Bernardovho hrobu. A našťastie si ešte pamätám, ako sa dostať k Moonovi a jedného dňa ho zoberiem sem.
Takto som to povedala Kess. A nikto iný moju minulosť nepozná. Ak sa ma niekto na ňu pýta, poviem, že je to dlhý príbeh, čo je aj pravda. :D
fotka:
meno na howrse: Janesska
