Zobudila som sa. Kde to som? Počkať. Nie! Čo tu robím? "Vitaj doma. Dcèra." Ten hlas. Rýchlo som sa otočila a tam stal. Ten, ktorý sa nazýval mojim otcom. "Otec?" Povedala som tichým hlasom. "Čo tu robíš?" Opýtala som sa už s normálnym hlasom. "Vrátil som sa po teba kedže tvoj brat, to nedokázal." Povedal s miernym vrčaním keď spomenul Maxa. Ja som len neveriacky stála, ale po chvíli som spustila. "Vrátil si sa po mňa?! Odišiel si!! Nie len že si vyhnal Maxa ale mňa si opustil! Len tak si odišiel. A teraz si sa po mňa vrátil?!" "Ja som ťa neopustil. Chcel som len vedieť, či sa o seba budeš schopná postarať! A teraz poď! Odchádzame." Skríkol po mne. Ale ja už som sa ho viac nechcela báť. "Nie!" "Čo si povedala?" Prižmúril oči. Ja som spravila krok vpred a pokračovala som. "Počul si. Máš pravdu. Dokázala som sa o seba postarať. Ale bez teba! A uvedomila som si, že ťa nepotrebujem. Nepotrebovala som ťa v tedy a nepotrebujem ťa ani teraz!" "Ako si dovoluješ?! Si ako tvoja matka... myslíš si že si silná ale na koniec aj tak zomrieš!" Povedal arogantne a ja som si uvedomila, že moja matka nezomrela pri pôrode. "Čože? To ty? Ty si ju zabil?!" "Áno." Už som to nevidržala. Skočila som smerom k nemu ale keď som dopadla, zmyzol a ja som sa ocitla úplne inde. Čo sa tu do frasa deje?! A čo to mám na sebe? Bola som v ludskej podobe a bola som v ludskej podobe a bola som oblečená ako indianka. Hnedè vlasy mi padali po pás a na hlave cez čelo, som mala čelenku. S jednej strany viselo čierne pierko a s druhej biele. Jin a Jang. Pomyslela som si. Oblečenè som mala tričko a kraťase, akoby zo zvieracej kože. Stála som v lese na ceste. Zo strán boli stromi a ja som ucítila pach ludí. Obzrela som sa. Boli tam. Stáli v korunách stromov a mierili na mňa lukmi. Prečo sa práve ja, musím zapliesť s indianmy? Zrazu ku mne pristúpil jeden z nich. Bol visoký a svalnatý. Mal hnedè vlasy a hnedè oči. Len čo sa mi pozrel do očí mykol sa. "To si ty!"
POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Potichu som za sebou zavrela dvere mojej izby. Hodila som telefón na posteľ a rýchlo som sa vyštverala po prudkých schodoch vedúcich do podkrovia, kde občas spávala Medy s Reedom. Pristúpila som k posteli a zamračila som sa. Medy ležala na svojej posteli a celá sa triasla. Spala. Mala som o ňu strach. Strhla som sa, keď sa niečim ruka dotkla môjho ramena. Filip.
"Pozri, ako sa trasie.." povedala som so strachom v hlase.
"Je jej zima" konštatoval Filip.
Pristúpil k posteli a začal sa trepať k Medy.
"Čo to ro..." nedopovedala som.
"Je jej zima," prerušil ma Filip "musím ju zohriať."
Chvíľu som na neho pobúrene zízala, no potom som iba prikývla.
"Okej, okej... Dobre" z vlčieho reflexu som urobila krok vzad na znak ústupu. Filip sa pritiahol k Medy a zohrieval ju vlastným telom.
Neležal pri nej dlho, keď sa Medy prebudila. Strhla sa, keď ho zbadala a vystrelila z postele.

Potichu som za sebou zavrela dvere mojej izby. Hodila som telefón na posteľ a rýchlo som sa vyštverala po prudkých schodoch vedúcich do podkrovia, kde občas spávala Medy s Reedom. Pristúpila som k posteli a zamračila som sa. Medy ležala na svojej posteli a celá sa triasla. Spala. Mala som o ňu strach. Strhla som sa, keď sa niečim ruka dotkla môjho ramena. Filip.
"Pozri, ako sa trasie.." povedala som so strachom v hlase.
"Je jej zima" konštatoval Filip.
Pristúpil k posteli a začal sa trepať k Medy.
"Čo to ro..." nedopovedala som.
"Je jej zima," prerušil ma Filip "musím ju zohriať."
Chvíľu som na neho pobúrene zízala, no potom som iba prikývla.
"Okej, okej... Dobre" z vlčieho reflexu som urobila krok vzad na znak ústupu. Filip sa pritiahol k Medy a zohrieval ju vlastným telom.
Neležal pri nej dlho, keď sa Medy prebudila. Strhla sa, keď ho zbadala a vystrelila z postele.

Namiesto toho, že by som na neho skočila, ako podľa vypätých svalov očakával som si ľahla. Áno, ľahla.. Človek bol podchvíľou zmätený, ale keď si uvedomil či to pre neho znamená, zachmúril sa. Potiahol vodítkom najskôr slabo. Potom do toho vložil väčšiu silu, až nakoniec s rachotom zhodil klietku na zem.
Zanadával popod nos a vytiahol ma z nej. To už som sa nechala. Nešikovne strčil jednou rukou moju klietku do auta, zabuchol dvere, zamkol ich. Bol by ešte skotroloval, či sú dobre zavreté, ale už musel bežať za mnou, lebo som ho ťahala k najbližšiemu stromu. Stáli sme na nejakom starom parkovisku pre 3 autá v strede lesa. Cítila som tam pachy psov (tie som prehliadala) a zrazu jeden pach vlka. Bol to vlk samotár, samec asi o rok starší odo mňa. Zaujímavé... Označkovala som ten strom a náhlila sa k ďalšiemu, keď zrazu ma muž ťahal naspäť k autu.
To nemôže myslieť vážne?! Veď sme práve vyšli z auta.. Zaprela som sa a zastala stáť na mieste. Muž sa nahneval a ťahal silno, až mi skoro zlomil kosti. Rýchlo som zaspätkovala a rozbehla sa smerom od auta. Muž spadol a ja som ho ťahala za sebou. Bol riadne ťažký. Fučal, nadával, občas zakričal od bolesti. Po chvíli som už nevládala a tak som zastala. Muž sa postavil a koncom vodítka ma niekoľko krát udrel po chrbte. Zaskučala som, lebo hnev mu pridal silu. Potom som už išla radšej poslušne za ním...
Naskočila som do auta a zavrel ma v klietke. Bolo mi ho ľúto, lebo bol celý doškriabaný a to som mu spôsobila ja...


Dopíšem neskôr.. :)

Bežali sme a bežali... Zrazu sa pred nami zjavila akási neznáma vlčica. Zastavila som sa pred ňou. Weryu keď ju zbadal, rýchlo sa otočil a snažil sa rozdýchať to.
,,Ako sa voláš?" opýtala som sa jej.
,,Nymjah."
,,Dobre. Nymjah, čo tu robíš?"
,,Hľadám svoju sestru," odvetila naštvane.
,,Na mňa nebudeš rozprávať naštvaným tónom, Nymjah! Ako sa volá tvoja sestra?"
,,Prečo by som na teba nemohla rozprávať takým tónom. aký si zvolím, há?"
,,Toto je územie mojej svorky takže ticho budeš. Ako sa volá tvoja sestra?"
,,Prečo by som ti to akože mala povedať?"
,,Vidíš ho?" kývla som hlavou na Weryuho. ,,No tak práve on je tým slávnym kanibalom Weryuom. Takže rozprávaj."
,,Shahela..." povedala so strachom v očiach pričom miestami "nenápadne" pokukovala po Weryuovi.
,,Shahela..." zopakovala som so zaťatými zubami pri vzpomienke ako ho olízala. Sklopila som uši a zase som pozrela do jej hnedých očí.
,,Čo je s mojou sestrou?! Prosím, nech ju neroztrhol..." začala vzlykať.
,,Bodaj by..."
,,Je v poriadku?"
,,Je živá až-až..."
Otočila som sa a rozbehla som sa tak rýchlo, že som bola prekvapená že dokážem bežať tak rýchlo. Uvidela som jazero do ktorého som hneď skočila aby som sa ochladila. Hlavou mi behala len jedna vec... Sokrat a Shahela...

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

*Bežala som vedľa Bernarda. Pretekali sme sa. Ja som súťažila zo všetkých síl. Strom pri ktorom bol cieľ bol iba pár metrov od nás. Mne napadol iba jeden spôsob, ako to vyhrať. Skočila som a... dotkla som sa ho prvá!
"Hej! To neplatí! Ty si skočila!" osopil sa, ale iba akože.
"Nikto to nezakázal!" a začal som sa smiať, ani neviem prečo.
Vtom mi však napadlo, že toto nie je skutočné...
"Bernard, prečo sa mi sníva práve o tebe?"
"Ja.. Chcel som ťa vidieť aspoň takto cez vidinu, tak som sa ti votrel do hlavy, kým máš halucinácie."
"Och, Bernard! Ja neviem čo ti mám na to povedať." a oblizla som ho na líci.
"Okrem iného som sa s tebou chcel aj o niečom porozprávať."
"O čom?" bola som zmätená.
"O Jacobovi."
Srdce sa mi rozbúchalo. Naozaj to musí byť zrovna o ňom? A hlavne... teraz?
"No, tak... čo presnejšie?" povzdychla som si.
"Naozaj si ho milovala?"
Táto otázka na zaskočila. Mala som pocit, že som o tom ani nikdy nerozmýšľala. Nebolo to iba tak, že mi pripomínal Bernarda a preto som ho chcela mať pri sebe? Stále som si myslela, že mi bolestne pripomína Bernarda, ale nebolo to úplne tak...
"Ja... ja neviem." rozmýšľala som..
"Asi nie.. teda nie. Nemilovala som ho."
Podvedome sa usmial. Vyzeral tak milo a zlato. "Povedal by som niečo ako: -To som strašne rád - , ale neviem, ako veľmi to na ňom záležalo."
Vysvetlila som mu, nad čím som pred chvíľou rozmýšľala.
"Aha..." na nič viac sa nezmohol. Veľmi jemne sa usmieval.
"Ja by som ti rada sľúbila, že sa do nikoho nezamilujem, ale neviem čo mi ešte život prinesie... možno ešte príde niekto. Predsa len mám ešte celý život pred sebou," pozerala som si na predné laby.
"Ak sa to stane, tak to nejak vyriešime, neboj sa." Objal ma a dlho a vášnivo sme sa oblízali.*

Zobudila som sa s úsmevom na perách. Už som niečo videla, lebo tu bolo viac svetlo. V mojej klietke sa objavila miska v vodu. Išla som sa napiť, no potom som si pomyslela, či do toho zas a znovu do toho niečo nedali. Oňuchala som to. Smrdelo to, ale nie otravou alebo niečím podobným. Tá voda mala asi 100 rokov! čudovala som sa, že v tom neplávala žaburina. Avšak ja som bola strašne smädná. Čo som mala robiť? Skúsila som sa napiť. Bolo to úplne hrozné. Dopila som to. Zrazu auto zastavilo. Po chvíli sa na mňa vyvalila vlna svetla. Niekto otvoril tie dvere vzadu na aute. Kým som bola ochromená svetlom, niekto bleskurýchlo otvoril zvere na mojej klietke a navliekol mi obojok s vodítkom. No, prosím, čo som nejaký pes?! Zavrčala som, až som ucítila, ako sa ten človek otriasol. Veď to ešte bude zábava. O chvíľu sa ukáže pre koho. A šibalsky som sa usmiala.

Ambra. Otočila som sa k nej a iba na ňu hľadela. Čo tu robí Ambra? Už nič nedávalo zmysel.
"Ambra!" vhŕkli mi slzy do očí, skoro som cez ne nevidela do Ambriných hlbokých belasých očí. Nohy sa mi začali triasť a ja som na ňu iba nemô pozerala, ako na zjavenie. Ambra pristúpila pokojným krokom bližšie a položila hlavu na moje plece. Uvoľnila som sa a moja hlava taktiež klesla k jej plecu. Na zem sa po mojich lícach kĺzali kvapky sĺz. Ambra sa odo mňa odtiahla a ja som sa zadívala do jej očí, ktoré tentokrát nevyjadrovali žiadne emócie ani pocity.
"Kam si zmizla? A prečo si teraz tu? Mám pocit, že sa mi to iba sníva... Ani si nevieš predstaviť, ako si mi chýbala a aký strach som o teba mala." vyhŕkla som na ňu so vzlikaním.
"Pokoj, Kess. Zachovaj pokoj. Všetko ti vysvetlím, keď nadíde ten správny čas. Teraz som prišla po Šimona. Nestaraj sa o to. Teraz máš iné starosti. Bež domov - za Medy. Ja sa o Šimona už postarám. A Jessica... Tá sa o seba postará aj sama." ukľudňovala ma Ambra svojim neokopýrovateľným tichým a tajomným hláskom.
"Dobre, dobre." snažila som sa utlačiť emócie a premôcť ten náhly vodopád sĺz.
"Do skorého videnia, Kessu" rozlúčila sa Ambra a upriamila svoju pozornosť na Šimona.
"Vráť sa skoro.." zašepkala som takmer nečujne a poklusom som odbehla smerom k domovu.

Krútiac hlavou začal cúvať dozadu. Videla som na ňom že je zmätený.
,,Ahoj," pozdravila som ho s úsmevom.
,,F-F-Forest."
Usmiala som sa.
,,Č-čo tu robíš?"
,,Mám tu svorku."
,,Ale..."
,,Ja viem prečo si prišiel."
,,Ale ja ti neublížim," vyhlásil s neistotou v hlase a všimla som si aj slzy ktoré sa mu objavili v očiach.
,,Tvoja výchova hovorí niečo iné."
,,Nie..."
,,Tvoj otec bol zabijak, Weryu."
Pozrela som mu do očí a urobila som krok dopredu a hlavu som si položila na jeho rameno. Cítila som, ako stuhol. Asi ho nikto dlho neobjímal.
,,Stuhol si."
,,Nikto...ma veľmi dlho neobjal."
,,Mimochodom máš tu brata."
Weryu stuhol a na chvíľku stiahol uši a zavrčal.
,,Čo sa deje? A prečo si mi nikdy nepovedal že mám ďalšieho bratranca?"
,,Nemám ho rád. Nikdy sa nesprával tak, ako sme sa správali my. Nikdy neposlúchal otca."
,,Ale ty áno a pozri, čo sa z teba stalo."
,,Ja viem Forest. Ja to viem a strašne ma to mrzí."
,,Nevyzeráš tak. Ale tvoje oči..."
,,Čo s nimi?"
,,Ešte stále sú krásne..."
Weryu sa usmial.
,,Pamätáš sa na to, keď sme boli ešte len deti?" opýta sa.
Prikývnem a rozbehnem sa so slovami: ,,Nikdy si ma nechytil," a on sa rozbehne za mnou.
Dúfam, že to nie je sen a že sme tu naozaj a naháňame sa ako malé deti. Ako za starých čias.

Bratranec a sesternica...

POKRAČOVANIE NABUDÚCE :)

Jess zbadala, že je vo veľkej výhode a trochu poľavila v snahe vážne zraniť Šimona. Využila som túto chvíľu, zakusla som sa do jej kožuchu na krku a ramenom ju odsotila ďalej od Šimona. Jess za zrútila na zem. Postavila sa naspäť na nohy a potriasla hlavou. Postavila som sa medzi tých dvoch a čakala na ďalší Jessicin útok. Ten však nepríchádzal. Jess iba stála na nohách, zhlboka dýchala a zarývala do mňa svoj zmetený, avšak vražedný pohľad. Stále som čakala na Jessicin krok... Vykročila ľavou labou a zatackala sa. Zatriasla hlavou. Na jej zátylku som si všimla krvavý fľak. Hodila som zrakom za ňu a zbadala som kameň, na ktorom si zrejme rozbila hlavu. Naštvaná Jess urobila ďalšie dva neisté kroky. Zamotala sa jej hlava. Jej bezvládne telo pomaly dopadalo do hnedého lístia. Storočný prach, zachytený na listí sa pri dopade Jessinho bieleho kožuchu na zem rozvíril všade do okolia. Opatrne, pomaly som sa k nej priblížila. Zrak mi padol na jej zavreté viečka. Prešla som pohľadom na jej hrudník, ktorý sa dvíhal v pravideľných intervaloch. Dýchala. Šťuchla som do jej nehybnej laby ňufákom. Bola v bezvedomí. Rýchlo som sa otočila smerom, kde by mal stáť Šimon. Videla som jeho telo - ležiace na zemi. Zmetene som presúvala zrak zo Šimona na Jessicu a z Jessici na Šimona.
Sklonila som hlavu k Šimonovi a pohla jeho hlavou pomocou môjho ňufáka. Aj Šimon bol v bezvedomí. Nahodila som zdesený "fejs" a premenila sa do svojej ľudskej podoby.
"Šimon!" zašepkala som s miernym vzliknutím. Slzy som mala na krajíčku. Mojou úlohou bolo chrániť ho. Zlyhala som na plnej čiare. Sklamala som seba i jeho. Nenávidela som sa...
Priložením ukazováka a prostredníka pravej ruky na Šimonov krk som mu skontrolovala pulz. Bol trochu zrýchlený, ale BOL! Z oka sa mi vykotúľala slza...
Slza sa pomaly kotúľala po mojom rozhorúčavenom líci, až dopadla na lístie.
"Prosím, neplač..." začula som hlas vlčiče za mnou.

Odbehli. Medy, Kess, Filip, všetci. Už len ja a Sokrat.
Opierala som sa o neho, keď ma to napadlo.
,,Kde si bol?"
,,Forest..."
,,Kde. Si. Bol?"
,,Bol som za Shahelou."
,,Kto je Shahela?"
,,Moja..."
,,Há?"
,,Vlčica...moja vlčica," vysúkal zo seba Sokrat.
Čakala som to. Vedela som to. No napriek tomu sa mi podlomili kolená. Slzy som však statočne zadržala.
Zrazu zašušťali kríky a z nich vyliezla vlčica. Bola krásna (nemyslite si o tom nič zlé xD ). Mala nádhernú hnedú srsť a modré oči. Ani by som sa nečudovala keby mi Sokrat povedal, že si ju zobral lebo je krajšia ako ja. A omnoho krajšia.
,,Shahela, Forest, Forest, Shahela."
Shahela vyzerala povýšenecky a zároveň priateľsky. Šla ku mne, pozdraviť sa, ale ja som zavrčala a pozrela som na ňu pohľadom, ktorý jasne hovoril, nech sa ani nepokúša. Shahela pochopila a tak sa neprišla privítať. Namiesto toho sa mi otočila zadkom, čelom k Sokratovi a olízla ho. Vášnivo a dlho.
Nie. Toto nie je pre mňa.
Odbehla som. Nevedela som, kam, ale bežala som preč a to mi stačilo. Dorazila som na Zamrznuté jazero. Na čiernom vrchu dakto stál. Pozeral sa na mňa. Jeho oči žiarili v tme.
,,Aha, kto nám sem zavítal."
,,Čo po mne chceš?"
,,Teba."
,,?"
,,Vlastne, tvoju hlavu, laby, chvost, trup, kosti, vnútornosti, žili, všetko. Asi vieš, čo tým myslím."
,,Ja sa ti nedám. Nie, Weyu, nedám sa ti."
,,Si myslíš, hrdinka."
Skočil predo mňa a zahľadel sa mi hlboko do očí a ja som urobila to isté. Pozrela som mu hlboko do očí. Boli nádherné. Žlté a po bokoch mal oranžovú. Vyzeralo to, akoby mal najprv oranžové oči, no oranžový "obal" potom akoby pukol a na svet sa pozerala viac žltá farba. Oranžová tam ešte stále bola, avšak teraz už len na bokoch.
Počkať.
Tieto oči poznám. Poznám, poznám, poznám. Veľmi dobre poznám. Z kade? Mysli, mysli, mysli, Forestisima! Mysli! No jasné! Ako by som mohla zabudnúť? Už viem kto to je. A nebojím sa ho. Po tomto zistení už nie...

POKRAČOVANIE NABUDÚCE