*Zobudila som sa na to, že mi svietilo do očí slnko. Bola som dolámaná. Vyšla som z kríka. A tam predo mnou bol ON. Bernard. Akoby sa zrovna usušil, po kúpaní v rieke. Moja sánka asi spadla na zem. Jachtala som: "Be..Bernard... Čo tu robíš?"
Asi to bola dosť hlúpa otázka, ale nič lepšie na vtedy nenapadlo..
A áno, bolo to hlúpe, lebo sa začal smiať.
"Čo by som tu robil? Proste som tu.. No nechceme ísť?" neisto sa spýtal. Ja som bola absolútne mimo. Nevedela som ani kam ideme a ani prečo sa mi to zdá také neskutočné...
Pozeral sa na mňa a ja som si až po chvíli uvedomila, že som mu neodpovedala.
"Aha, jasné. Poďme..."
"Si v poriadku? Môžeme to aj odložiť.."
"Nie, nie. S tebou pôjdem aj na koniec sveta," usmiala som sa. Hovorila som pravdu. Chcela som po jeho boku byť celý život. Oblizla som ho na líci a...*

Hlavu som si trepla o niečo tvrdé. Určite som už nebola v lese. Necítila som pod sebou trávu a na tvári slnko. Kde to som? Odvážila som sa otvoriť oči a videla som mreže. Do kelu! Medy mi rozprávala o tom, ako zlých ľudí dávajú za mreže, čiže do väzenia. Ale čo som spravila ja, že som sa dostala za mreže? Pozrela som sa na svoju zadnú labu. Mala som v nej niečo strieborné a pichalo ma to (p.a. =uspávacia šípka), ako som nadskakovala. Počkať.. nadskakovala som. Takže sa asi hýbem. Asi som v tej železnej veci na kolesách a ľudia to volajú autá. Ale nebolo tu svetlo. Videla som iba vďaka tomu, že som vlk.
No, ale to pichľavé si asi spravilo vidinu o Bernardovi. Tá pichľavá vec ale do mňa neičo strekla a ja som si už iba stihla pomyslieť:

"Takže moja cesta sa zjavne značne komplikuje."
A potom už iba tma...

"Opováž sa odísť!!" stihla za ním vykríknuť Jess.
"Inak čo?!" ukázala som jej moje dlhé biele tesáky.
Jessica na mňa obrátila zrak a vyštartovala ku mne. Ja som tam stála a čakala, kedy bude dostatočne blízko, aby som sa jej mohla zahryznúť do laby, aby sa spamätala. Bola na dve vlčie dĺžky odo mňa, keď sa predo mňa postavil akýsi šedý vlk. Jessica sa zastavila a pozrela sa na neho.
"Zmizni mi z cesty, cudzinec! Ak tak nespravíš, bude to tvoja najväčšia chyba v živote!" zúrila Jess.
"Neodstúpim. Ani za cenu života. Neublížiš jej!" zavrčal vlk. Ja som opäť nechápala, čo sa deje...
Vlk na mňa hodil svoj vystrašený pohľad. Nazrela som hlboko do jeho žltých očí. Našla som v nich to, čo som hľadala. Ako som ho nemohla spoznať? Veď to bol Šimon! Môj mladší "brat", s ktorým som prežila značnú časť môjho života, kým som sa nepridala k bývalej svorke History Wolfs... Najradšej by som ho vyobjímala. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi mi chýba.
Stále tu bolo množstvo nezodpovedaných otázok, ktoré mi výrili hlavou. Odkiaľ Filip pozná Jessicu? Prečo Jess povedala, že si prišla po to, čo je jej? Ako ma Šimon našiel? Ako dlho vie, kde som?
Jess zavrčala na Šimona, ktorý v tej chvíli trochu ustúpil.
"Šimon! Do čerta, o čo sa tu pokúšaš?!" skríkla som po ňom, ale on sa tváril, že ma nepočul.
Jess znovu vydala varovný signál, no Šimon stále neustupoval.
"Zmizni odtiaľto! Nemáš tu čo robiť. Nemáš dosť síl na takého súpera.." strachovala som sa o Šimona. Asi som to nemala hovoriť, pretože práve moje pochyby týkajúce sa Šimonovej sily postačili Jessice, aby si uvedomila, že ho hravo porazí v súboji. Vyštartovala po ňom a začal sa súboj. Vlietla som medzi nich. Snažila som sa Jessicu od neho odtrhnúť, ale bolo to takmer nemožné. Kúsala som, škriabala, škrbala... Žiaden účinok...

(Ps: prepáčte, že zase také kratšie... Pokúsim sa ďalej napísať buď ešte dnes alebo zajtra :) )

Kedy bude pokeačovanie? Strašne sa naň teším :) :D

Odstrčila som Filipa s Medy v náručí za seba.
"Ja viem, kto to je... To je to, čo som ti chcel vysvetliť" zašepkal mi Filip do ucha.
"Čo si to tam šepkáte? Ohovárať sa nepatrí..." ozvala sa svojím provokatívnym hlasom snehobiela vlčica Jess. Obrátila som na ňu pohľad.
"Čo tu chceš Jess?!" vykríkla som po nej. A premenila som sa do vlčej podoby.
"Ale, ale... Filip, nevedela som, že tvojim snom bolo sa stať klamárom..." zabŕdala Jessica do Filipa. Zavrčala som na ňu.
"Tak čo chceš?!" vyštekla som po nej a nastala krátka chvíľa ticha.
"Prišla som si po to, čo je moje" odpovedala mi Jess a hodila pohľad po Filipovi.
"Filip, vysvetlíš to potom, teraz musíš ísť odniesť Medy, nesmie sa jej nič stať. Tak bež!" nakázala som Filipovy. Ten sa otočil na odchod a behom zamieril k domovu.

Kedy bude ďalšia časť? :D Začína to byť napínavé :D

"Kessu, čo mám spraviť pre Medy? Čo sa stalo?" počula som spoza môjho ramena Filipov hlas.
"Ty?! Čo tu do pekla robíš?! A kto bol potom tam?" ukázala som prstom medzi stromy a otočila sa tvárou k nemu "...a kde si vlastne bol doteraz?" Bola som zmetená.
"Vysvetlím ti to, čo viem, len najprv musíme pomôcť Medy. Čo sa tu odohralo?" naliehal na mňa Filip, stále ma držiac za plece.
"Išla som hľadať Medy a našla som ju tu takto, v bezvedomí. Zastavila som jej krvácanie z nohy, ktorú mala zaseknutú v pasti na medvede a mali by sme ju dopraviť domov, lenže to ja sama nezvládnem.." povedala som na jeden dych. Zhlboka som sa nadýchla vzduchu, v ktorom bola stále cítiť zmeska krvy a potu. Nemala som Filipa v láske. Nechcela som vysloviť nasledujúce slová. Výdych. Nádych. Výdych. Jeden, dva tri... Znova som sa zhlboka nadýchla a s odporom som vyslovila nasledujúce slová.
"Sama to nezvládnem. Pomôžeš mi?" Pozrela som na neho s prosbou.
"Jasné" pousmial sa na mňa jedným kútikom úst a opatrne zdvihol Medy do náručia. Tak im to spolu svedčalo...
Počula som za sebou puknúť halúzku. Otočila som sa, no nikto tam nebol.
"Kess!" čo najhlasnejšie zašepkal Filip. Otočila som sa späť, tvárou k Filipovy, ktorý sa medzitým otočil mne chrbtom. Nazrela som mu ponad plece.
"Jessika..." zašepkala som si sama pre seba.
(POKRAČOVANIE NABUDÚCE)

Aká Jessika? Už sa teším na ďalšie. Ja nejaký ten príbhe pridám dnes ;)

Jessika je snehobiela vlčica, ktorá mňa a Medy obviňuje z úmrtia jej otca a chce sa nám pomstiť... Určite už je v nejakom starom príbehu :)
Už sa teším na tvoj príbeh^^

Medy utiekla do temnoty lesa a Filip bežal za ňou. Môj kalich trpezlivosti sa preplnia a mne začali bublať nervy. Už ma nebavilo, že sú vo svorke neustále nejaké nepokoje. Nemohli by sme chvíľu fungovať ako normálna svorka? Asi nie... Nikdy nebudeme normálna svorka - uvedomila som si. My sme výnimoční. Nikdy nebudeme ako ostatní...
Prestala som premýšľať o nepodstatných veciach a rozbehla som sa pátrať po Medy po jej pachu.
Po chvíli sa mi skoro stratila stopa. Som však vďačná za môj výnimočne dobrý čuch, ktorým som obdarená vďaka môjmu živlu - vzduch.
Postupovala som pomaly, s ňufákom skloneným k zemi. Ale netrvalo dlho, keď som zacítila ostrý pach Medynej krvy. Rozbehla som sa po stope.
Našla som jej ľudské telo ležať na zemi v dlhoročnom zhodnotom listízmáčané od krvy. Aj ja som sa premenila do ľudskej podoby. Podlomili sa mi kolená. Kľačala som vedľa nej a moja otupený myseľ nevedela, čo mám robiť.
Spamätala som sa a skontrolovala som Medy pulz. Srdce jej bilo tak, ako by malo. Obzrela som si ju a všimla som si jej nohu. Mala ju zaseknutú v pasti na medvede!
Odistila som pasť a opatrne som vytiahla jej ostne z Medynej nohy. Zhrozila som sa. Keď som odhodila pasť, z Medynej nohy sa začala valiť krv. Rýchlo som si obviazala mikinu z pása a omotala som jej ju okolo členku, pričom som sa snažila mikinu čo najviac priťahovať.
V diaľke som zaevidovala, ako sa niečo myhlo medzi stromami.
"Filip?!" zakričala som v nádeji, že to bol on, keď ma niečo chytilo za rameno.

(Pokračovanie nabudúce)

Kedy sa dozviem čo ti chytilo za rameno?