Ani nevieš, ako ma to potešilo, ďakujem ti! ^^ :D Už sa veľmi teším na tvoj príbeh :3 Ja pokračovanie toho svojho pridám asi doobeda :) A neviem, či to je náhoda, ale ja mám naozaj teraz horúčku xD

„Reedean vysvetlím ti to.“ Začala som hovoriť skôr, než by sa po ňom vrhli jak po údenom. „Počúvam. A daj si záležať.“ Povedal Reed ale stále neprestal vrčať. „Filip vám chce niečo povedať.“ Povedala som a Filip kúsok predstúpil. „Nám je jedno čo nám chce povedať.“ Zavrčala Kess. „No tak! Nechajte ho!“ Zastal sa ho Jack. Naznačila som mu ústami ďakujem. Šťuchla som do Filipa nech začne. „Chcem sa vám ospravedlniť za problémy, ktoré som spôsobil a chcel by som sa k vám pridať do svorky.“ Ani to nedopovedal a Reed mu hneď skočil do reči. „Nikdy!!“ „hm... prepáč ale nevedela som že si alfa alebo beta svorky.“ Povedal Jack a otočil sa na Kess. „Kess, rozhodni to spolu z Medy.“ Kess sa na mňa pozrela a ja som ju pohladom prosila. Na koniec pozrela na Filipa a povedala. „Môžeš tu zostať. Ale iba ak sa budeš slušne správať jasné?!!“ „Ďakujem. A budem.“ Povedal Filip a šťastne sa na mňa pozrel. V tom k nám prišiel Reed a povedal. „A nepribližuj sa k Medy!!“ pozrel na mňa a naznačil že sa chce so mnou porozprávať. No ja som len pokrútila hlavou a zaviedla som Filipa ku Kess. Pristúpila som k nej a Jackovi a povedala som obom. „Ďakujem.“ Oni sa usmiali. „Poď Medy musíme ísť do školy.“ Povedala Kess a pozrela sa aj na Filipa a Reeda. Reedean len neochotne a stále nahnevaný pristúpil. A potom sme všetci vyrazili do školy aj s novým členom svorky.
POKRAČOVANIE NABUDUCE

Ako som sa rozlúčila, zašepkala som Kessu: "Veľa šťastia," usmiala som sa a odbehla som. Neviem či to počula, ale o to som sa už veľmi nestarala. Bola som ešte trochu naštvaná a viac smutná, že som sa nemohla rozlúčiť so všetkými..
Svoju frustráciu som vybila tým, že som bežala, čo mi sily stačili. Veľmi som sa nepozerala kam bežím, nuž som skoro napálila do stromu a raz som sa fakt seriózne potkla o koreň stromu, takže som zletela. Takže toľko k môjmu slávnemu začiatku výpravy... :)
Dobehla som na ležovisko. Načo som sem išla? Neviem.. Zrazu sa od stromu vynorila Forest. Začala sa vypytovať...

*
,,Čo sa to tu deje?" spýtala som sa preľaknuto.
Zistila som, že Eloya odchádza za bratom.
,,Od tohoto ťa už asi neodhovorím že nie?"spýtala som sa jej.
,,Asi nie." zasmiala sa.
,,Budeš mi tu chýbať. Strašne chýbať. Bude tu bude bez teba smutno. Ale budem ti držať palce, aby sa nič nestalo. Dávaj na seba pozor."
,,Tak teda ahoj." rozlúčila sa.
,,Počkaj niečo musíš vedieť! Musím ti to povedať kým neodídeš" povedala som Eloyi všetko čo sa stalo a ukončila som to tou básňou ktorá tam bola krvou napísaná.
,,Čierne nebo a krvavá zem,
Budeš si priať, aby to bol sen.
Krv, krv, krv kade chodia vlci,
Všetkú vinu jeden vlk nesúci.
Rozhodnutie zlé učinil,
Len preto aby seba zachránil.
Vlčie telá kam sa oko pozrie,
Zahynie každý, kto o tomto včas nevie."

*
Zľakla som sa. Tá báseň bola tak zvrátená, že sa mi až trochu zdvihol žalúdok. Niet divu, že sa Forest správala tak divne. Rozmýšľala som a Forest sa na mňa pozerala.
"Prečo si to nikomu nepovedala? Najmä Kess by o tom mala vedieť.." trošku som jej vyčítala.
"Ja... ja neviem chcela som zabudnúť a takisto som vás do toho nechcela zatiahnuť," vzdychla si.
Typická Forest, pomyslela som si a pousmiala sa. "Ja viem, že si to myslela dobre, ale moci si mám tým nepomohla. Čo mám teraz robiť?" sadla som si na kameň.
"Neviem..."
Túto odpoveď som z duše neznášala.. Musela som sa rozhodnúť. Ja, sama. Mohla som zachrániť Moona a sama sa vystaviť nebezpečenstvu (ešte väčšiemu, ako som očakávala) alebo sedieť tu na zadku, kým sa nevyrieši táto záhada.
Keď som si predostrela tieto možnosti, bola mi bližšia tá prvá, a to riskovať. Kess by ma asi zabila. No, aj keď je moja alfa, tak mi nemôže v úplne všetkom kecať do života.

Rozhodla som sa.

"Forest, zajtra, keď Kess príde sem povieš jej o tej záhade, rozumieš?" všimla som si aj v tme jej rozšírené zreničky. Prečo sa bojí? Som jej lepšia priateľka, ako je s Kess? No, o to som sa zrovna nestarala.
Pokračovala som v inštruktáži: "Musíš jej to povedať, lebo ak sa mi niečo kvôli tej kliatbe stane, musíte na nájsť a pomôcť mi." pozerala som sa jej priamo do očí, avšak nie na znak agresivity, ale dôvery.
"Povedz jej, že som sa aj napriek tomuto nebezpečenstvu rozhodla ísť dobrovoľne a pri plnom vedomí sama. A povedz všetkým, že ich mám rada, a že na nich budem myslieť," smutne som sa usmiala.
"No, tak teda dobre..."
"Forest, prisahaj," trvala som na tom.
Nadýchla sa veľmi hlboko a povedala: "Ja,.. prisahám!"
Forest ma ešte chvíľu prehovárala, nech počkám kým sa vyrieši táto záhada, ale ja som sa nedala. Neviem, kde sa vo mne tá všetká bojovnosť vzala. Keď už Forest videla, že ma nepresvedčí, rozlúčila sa.
Zas a znovu som sa rozbehla v náruč lesu a novému dobrodružstvu....

Prisahám :D

Vybehla som von a zamierila k stajniam. Pre istotu som si zobrala aj baterku, aby nebolo podozrivé, že vidím aj za tmy. Svietila som sem a tam okolo boxov.
"Je tu niekto?! Halóó! Zavolám na vás políciu!" vykrikovala som.
Na chvíľu som zhasla baterku a načúvala som zvukom. Začula som veľmi tiché kroky, ktoré by normálny človek nepočul. Prikrčila som sa k zemi a potiahla som do seba vône okolia. Cítila som iba ostrú vôňu koní, ale keď som sa viac sústredila, zacítila som to, čo som potrebovala.
"Eloya..." zašeplaka som "skoro si ma vydesila na smrť."
Eloya vystúpila z tieňov.
"Hh, prepáč. Ozvala by som sa skôr, ale to svetlo mi robilo problém..." povedala.
"Jááj, prepáč" previnilo som sa usmiala a poškrabala sa na zátylku.
"A prepáč aj za to, že som neprišla. Chcela som, naozaj. Ale zabudla som, že u nás mali spať Medy a Reed." pokračovala som v tom, čo som mala na srdci. "Išla by som ťa aspoň pozrieť, ale veď vieš, aká je Medy žiarlivá..." pousmiala som sa.
"Viem..." pousmiala ss aj Eloya "Chápem ju a tolerujem to."
"Hmm, tak to som fakt rada." reagovala som stále s úsmevom.
Chvíľu bolo ticho, no potom som si to uvedomila a úsmev mi opadol.
"Prišla si sa rozlúčiť?" spýtala som sa šeptom. Na hlasnejšie som sa nezmohla.
"Áno" začala smutne, hlas sa jej zlomil.
Dlhú dobu som sa jej iba smutne pozerala do očí. Rozmýšľala som nad tým, či ju mám začať presviedčať, aby neodchádzala... Ale nie. Nesmiem myslieť na seba.Nesmiem myslieť na to, že mne bude za ňou smutno. Musím myslieť na ňu. Na jej život. Zažije dobrodružstvo a bude to super! Nad touto myšlienkou som sa pousmiala.
"Je to tvoje rozhodnutie. Nejdem ťa o ničom presviedčať. Chcem, aby si šla za dobrodružstvom, aj keď mi bude za tebou smutno. Musíš robiť to, čo chceš ty. Je to tvoj život a ty si ho ži." ešte viac som sa usmiala. "Prajem ti to. Len pamätaj na jedno: ak budeš čokoľvek potrebovať, daj mi nejaké znameniea my ti pomôžeme. V každej núdzi. Sme svorka, sme rodina a vždy budem držať pokope" dokončila som svoj "prejav".
"Áno, máš pravdu. Na to budem vždy pamätať. Ale už musím ísť. Nechcem, aby som si to ešte rozmyslela... Pozdravuj všetkých. Dočastne zbohom" rozlúčila sa Eloya.
"Nebudem ti hovoriť "Zbohom"... Tak ahoj, Eloya. Maj sa!" dopovedala som a sledovala, ako Eloya myzne v diaľke....

Po ceste do svorky sme sa rozprávali. O všetkom. Zabudla som na nejakého Filipa, ktorý mi chce zničiť vzťah. Boli sme len mi dvaja. Ja a on. Kráčali sme ruka v ruke a vedeli sme že si môžeme veriť. Keď sme boli už pred svorkou premenili sme sa na vlkov a chceli sme ísť za Forest. Ale ona tam nebola. Začalo sa stmievať a tak sme čakali na Kess a Jacka. Keď nikto neprichádzal išli sme sa prejsť a potom sme si ľahli spať. V noci som sa zobudila na nejaký šuchot z lesa. Myslela som si že je to Kess a Jack, tak som si naspäť ľahla. No zrazu ma niečo šťuchlo do hlavy. Otočila som sa a uvidela som filipa. „Čo tu robíš?! Zbláznil si sa? Keď ťa tu nájdu zabijú ťa!“ povedala som, postavila som sa na nohy tak, aby sa Reed nezobudil a čakala som čo sa bude diať. „Poď!“ povedal a začal kráčať naspäť do lesa. „Čo? Nie! Nikam s tebou nepôjdem!“ šepotom som po ňom kričala. Ale on sa iba otočil a pousmial. „Hrr.... počkaj ma!“ povedala som na koniec a rozbehla som sa za nim. Kráčali sme ani neviem kam ale cítila som ako sa celú cestu usmieval. Akoby vedel že s ním pôjdem. Ale prečo som na koniec išla? Čo ma k nemu ťahá? Zrazu zastavil. Vedela som kde sme boli. Tam, kde sme sa prvý krát stretli. Pri tom rybníku. „Prečo si ma zaviedol sem?“ opýtala som sa. „Tu sme sa po prvé stretli. Pamätáš?“ otočil sa ku mne a pristúpil bližšie. Nemohla som cúvnuť. Musela som sa mu postaviť. „áno viem. Ale čo to s tým má spoločné?“ divila som sa. „Chcel by som zakopať vojnovú sekeru medzi tebou, Reedom a všetkými ostatnými.“ Povedal premenil sa na človeka a natiahol ruku smerom ku mne. Tiež som sa premenila a potom som spustla. „Zbláznil si sa?! Si úplný magor! To nejde len tak. “ zvýšila som hlas. „Prečo? Chcem sa spriateliť. Žiadne zvádzanie ani nič. Alebo sa odo mňa proste nedokážeš udržať na krátko?“ povedal provokatívne. „Čože?!! Tak ja sa neviem udržať? Uvidíme kto to nezvládne!!“ podala som mu ruku a silno ju stlačila. Pritiahol so ma k sebe že sme sa skoro až nosmi dotýkali. „Fajn. Hra môže začať.“ Povedal a zase sa pousmial. „Čo sa tak škeríš?“ opýtala som sa nechápavo. „Máš rada vodu?“ spýtal sa. „Čože?!!“ hneď som vedela čo chce spraviť ale už bolo neskoro. Hodil ma do vody. Povedala som si že si z neho spravím srandu. „Pomoc!! Neviem plávať.“ Začala som kričať. Skočil do vody a rýchlo začal plávať ku mne. Keď už bol dosť blízko, potopila som ho pod vodu. „Mám ťa!“ začali sme sa smiať. Velmi smiať. Vyliezli sme z vody a išli sa vrátiť späť na ležovisko. Keď sme tam prišli už tam boli aj Kess a Jack. Keď uvideli po mojom boku Filipa všetci sa postavili aj s Reedom do pozoru a začali vrčať. „Čo ten tu chce?!!!“ zakričal Reed.
POKRAČOVANIE NABUDUCE

Reed stál zarazene a pozeral do zeme. Jack naznačoval že je naštvaný. Ale Reed hneď spustil. „Budeš o tom premýšlať? “ „Čože? Opýtala som sa potichu. „ „Tak, budeš o tom premýšľať?!“ Skríkol. „Hej! Skludni sa! Ona za to nemôže.“ Postavila sa predo mňa Kess. Už som toho mala dosť!! „Kess! Nepotrebujem ochrániť.“ Už som rozprávala dosť nahlas, pretože mi išla vybuchnúť hlava od zúrivosti. Predišla som Kess a pristúpila k Reedienovi. „Poď!“ Kess s Jackom tam len udivene stáli. Išla som ďalej a Reed sa iba otočil a nasledoval ma. Kráčali sme lesom. V hlave som musela kludniť všetky moje myšlienky aby som nepovedala niečo čo by mu ublížilo. Aj keď... prečo nie?! Od vtedy čo sme všetci spolu som strašne zoslabla. Odvahu mám stále. To áno. Ale očakávajú odo mňa že budem lepšia. A prečo? Ja som ta zlá! Ja som tá, ktorej keď sa protivník čo i len pozrie do očí tak sa zlakne! Dosť!! Premenila som sa a otočila sa k Reedovi, ktorý sa tiež premenil. „Myslíš si že by som ťa podviedla?“ pozeral sa mi do očí, ktoré kričali prepáč. Nemôžem mu odpustiť bez vysvetlenia. Otočila som sa mu chrbtom a vyhrnula som si tričko. Po celom chrbte sa ťahala velká jazva. „Prečo mi ukazuješ svoju jazvu?“ opýtal sa Reedean zmätene. „raz si sa ma opýtal od čoho to mám. Pamätáš?“ povedala som keď už som mala tričko zhrnuté. „Samozrejme že si to pamätám. Povedala si že o tom nechceš hovoriť, pretože ti to prináša len smútok a bolesť. Ale čo to má s týmto spoločné?“ „Viac než si myslíš. Raz, keď som chodila ešte na strednú som sa zamilovala do jedného chalana. Bol to prvý chalan, ktorého som nechcela nikdy spustiť z očí. Lenže on mal priatelku... jeden deň som sa dopočula že ona sa s ním rozišla. Bola som tak nahnevaná. Z lásky k nemu som išla za ňou, aby som jej vynadala. Keď som sa otočila a chcela som odisť, premenila sa na vlka a škrabla ma do chrbta. Vtedy som padla na zem s ukrutnými bolesťami a myslela som si že je so mnou koniec. No zrazu ku mne niekto pristúpil a vzal ma na ruky. Bol to on... odniesol ma do nemocnice a tam mi povedal že ma lúbi, ale nikdy nebudeme spolu. Videla som ako odchádza a od vtedy som ho už nikdy nestretla... “ „Medy. Ja... nevedel som to. Prepáč mi. Prosím.“ Povedal Reed a pristúpil bližšie. „Nemôžeš za to. Nikomu som to nepovedala. Len som si myslela že si veríme. Vo všetkom...“ pozerala som sa smutne do zeme. „ja ti verím! Len vieš aký som žiarliví...“ dotkol sa mojej tváre a ja som sa mu zahladela do očí tak uprene, až som videla ako velmi mu je to lúto. „Dobre. Odpúšťam ti. Ale slúb mi, že už mi vo všetkom budeš veriť. “ povedala som už z náznakom úsmevu. „neslubujem. Ja ti to prisahám!!“ od radosti ma zdvihol na ruky do vzduchu a potom ma vášnivo pobozkal. „Milujem ťa.“ Povedali sme na raz a pomaly sme sa vracali domov.

Ďalšia fajn časť. Už sa neviem dočkať čo sa stane ďalej. A čo bude s Eloyou a potom čo bude po ozname. Ale naozaj super časť. Len tak ďalej :D

Ďakujeeeem :D

Ako ma tu našiel? Rýchlo som sa postavila ale nevedela som čo robiť. Bol už moc blízko. Pozeral sa na mňa! Musela som niečo robiť. Zoskočila som z terasy a čo najrýchlejšie som sa rozbehla do lesa. Cítila som ako sa rozbehol za mnou. To nie je možné! Nemôže byť taký rýchli. Veď je človek. Počkať! Čo ak nie je len človek? To snáď nie! On je tiež vlčia krv!! Musela som sa premeniť na vlka, aby som bola rýchlejšia a aby som sa uistila že je naozaj ako ja. Na chvílu som sa mu stratila. Keď v tom som vrazila do Kess až sme obidve spadli. „Medy?!“ Postavila sa Kess zo zeme. Ja už som stála na nohách. „Kess! On ma sleduje!! Nie je len človek! Je vlčia krv! “ Hovorila som lapajúc po dychu. „Kto? “ Spýtala sa Kess, no odpoveď nedostala odo mňa. „Ja!“ Ozval sa ten sexi hlboký hlas, spoza môjho chrbta. Skočila som vedla Kess. Oproti nám stál nádherný sivočierny vlk, s dokonale lesklou srsťou. „ Čo slečny? Prekvapené? “ Podpichol Filip. Kess bola zmätená. „Medy?“ Spýtala sa. „Áno to je Filip. “ odpovedala som pretože som presne vedela čo sa chce opýtať ďalej. „čo tu chceš?“ Vyhŕkla som na neho. Zrazu sa zmenil na milého a pozorného. „Už som ti povedal že teba...“ zadíval sa na mňa zo svojimi až čiernymi očami. „Poznám ťa síce len chílu, ale zamiloval som sa do tvojej dokonalosti. Mám pocit že ťa poznám celú večnosť. Milujem ťa.“ Povedal a v jeho očiach sa zaleskli slzy. Nedokázala som sa na neho pozerať. Musela som odvrátiť zrak. Zahladela som sa do zeme. „No tak už nie čo povedz Medy.“ Zašepkala mi do ucha Kess. Nechcela som, ale musela som. „Ale ja som ti povedala že nemám záujem!“ stále som nevydržala jeho pohlad na mne ale musela som. Stáli sme oproti sebe a dívali sme sa jeden druhému do očí. Aj ja som mala pocit akoby sme sa poznali celú večnosť. Niečo som k nemu cítila. Aj keby iba málinko, cítila. Ale nemohla som to dať najavo. No... on to cítil. „Dobre. Aspoň nad tým porozmýšľaj.“ Povedal na koniec a stratil sa v tme. „Hajzel! Tak utekaj pred pravdou, keď chceš byť za zbabelca!“ zakričala Kess do prázdnoty. Zrazu som počula s kríkov Reedov hlas. „Ja ho zabijem!!!“ „Nie! Reed prestaň! “ povedal Jack. Keď zrazu obaja vypadli z kríov.
POKRACOVANIE NABUDUCE