Konečne nadišiel ten časť. Stretnutie s ľuďmi. Bola som hrozne nervózna. Hlavou mi stále behalo, to čo by sa stalo, keby zaútočím na človeka. Kala mi stále pritakávala, že to ani v najhoršom sne. Kala v ľudskom svete poznala zopár ľudí ktorý o našich zvláštnostiach vedeli. Ale bolo ich veľmi málo. Títo ľudia sa nachádzali na Aljaške blízko našich domov. Hovorila, že ľudia sú veľmi zaujímavý. Vraj dokonca dokážu lietať na nejakých lietadlách. ,, Wow!,, Žasla som úžasom aký sú tí ľudia múdry. A nastal ten deň. Kala mi kúpila pekné veci ktoré sa vraj nosia. Najprv sme išli do čudnej budovy menom potraviny. Vraj tam predávajú jedlo a pitie. Prešli sme celé mesto a večer som bola veľmi unavená. Na druhý deň sme sa stretli s priateľmi Kali. Boli veľmi milí. Boli síce iba dvaja, lebo Kala verila iba im. Volali Jessie a Kiara boli tu dvojčatá. Pochádzali s indiánskeho kmeňa, kde boli vlci meniaci sa v ľudí iba v poviedkach. Blížil sa spln a tak som sa musela vrátiť do svojej jaskyne, predsa len ak by som im ublížila neodpustila by som si to.

Stále som túžila stať sa človekom. Ale nebolo to jednoduché. Cez spln sa to už vôbec nedalo, mohla by som zabiť aj nejakého človeka. Ale aj keby som sa to už naučila, nemôžem prísť medzi ľudí a správať sa ako vlk. A tak som si našla osobu ktorá by má všetko naučila. Bola to stará vlčica Kala ktorá bola vlčia krv. Malo to však jeden háčik, Kala bola Kaanovou matkou. Bola stará a tvrdohlavá. Najväčším problémom nebola jej nenávisť, ale láska k ľuďom. Obľúbila si ich natoľko, že sa bála naučiť vlka s vlčiou krvou premenu. Ale ja som to chcela vyskúšať. Kala bývala v starej jaskyni. Cesta bola dlhá a namáhavá. Ale našťastie som to zvládla. Prišla som do jaskyne, Kala ma neprivitala veľmi prívetivo. ,, Čo tu robíš Esmee?,, Ty to veľmi dobre vieš Kala,,. Kala vedela predpovedať budúcnosť a všetko vedela. ,,Nikdy,,! Ale nakoniec som ju prehovorila, a ja som začala trénovať. Chcela som ísť ku ľuďom aôe Kala mi to ešte nedovolila.

Po tom čo mi vlastne Haan zachránil život som sa mu musela poďakovať. Vo svorke sme mali ešte jedného spojenca. Volal sa Hund a bol jediný ktorému Kaa veril. Dokým Haan musel strážiť jaskyňu tak mi Hund nosil informácie aj útoky proti mne. Skôr ako prišiel Haan tak mi Hund povedal čo všetko Kaa chystá. ,, Na tvojom mieste by som si dával pozor!,, povedal Hund, a všetko mi vyrozprával. Okrem toho, že ho má Kaa najradšej je aj jeho zástupca v čase neprítomnosti. Kaa ma všade hľadá, ale našťastie ma nevie nájsť. V tom okamihu prišiel Haan a Hund odišiel. Bola som veľmi šťastná, že ho konečne vidím. Od toho okamihu čo som ukradla Kameň a čo som skoro zabila Kaana tak sa ma všetci vo svorke boja, vraj som nebezpečná. Kaa je s toho nervózny. Chystá na mňa útoky ale vďaka Haanovi ma nemôžu chytiť. Kaa sa na mňa pokúša útočiť vždy cez spln, lebo si myslí, že ak ma porazí tak ho budú všetci ,,ospevovať,,. Ale asi si stále neuvedomuje, že cez spln som najsilnejšia ja. S Haanom sme sa dohodli, že sa budeme stretávať vždy v pondelok o polnoci aby mi všetko vyrozprával.

Po tom hroznom stretnutí s Kaanom mi po rozume stále behal kameň ktorý som ukradla. A tak som sa rozhodla, že ho pôjdem hľadať. Kameň sa mi stratil v deň splnu asi pred 2 rokmi. Rozmýšľala som a prišla som na to. Kameň sa nachádza niekde v jaskyni kde žije Kaa a jeho svorka. Kaa o tom našťastie nevedel. A tak som sa vybrala do jaskyne. Jaskyňu majú dobré zabezpečenú, na každom kroku sú vlci z jeho svorky. Našťastie si ma pomýlili s Hannom( člen Kaanovej svorky ktorý je môj dobrý kamarát). ,, Ahoj Hann!,, veselo ma pozdravil Kaa. Slušne som sa pozdravila a povedala som mu:,, Kaa môžem ísť do jaskyne?,, Kaa mi to dovolil. V jaskyni bol kedysi kameň a bol tam aj teraz. Rýchlo som ho zobrala a Kaa hneď zistil, že som to ja. Kameň som ukradla minule ale aj teraz. Kvôli tomuto som si musela zmeniť jaskyňu. Už nieje nikde bezpečne. Každú chvíľu očakávam návštevu Kaana.

Dnes som sa šla prejsť do vedľajšieho lesa. Mala som tam svoje obľúbené miesto. Oznámila som to ostatným členom svorky a vyrazila som. Keďže som rýchlo bežala, cesta mi netrvala dlho. Poznala som ju dobre a preto ma zaskočilo, že som sa stratila... Na mieste, kde mali rásť smreky, boli brezy! Skúsila som sa vrátiť späť a druhýkrát už som našťastie nezablúdila. Prešla som popri rieke, predrala sa cez porast kríkov, obišla husté zoskupenie stromov - a bola som tam! Znovu som musela žasnúť nad tou krásou: veľká lúka plná kvetov, v roku malé jazierko a všadeprítomný spev vtákov. Vdýchla som nosnými dierkami vôňu sedmikrások, zvončekov, tulipánov a vlčích makov. Poklusom som prešla k jazierku a napila som sa vody. Vždy mi veľmi chutila. Uvidela som plávajúce ryby a rozhodla som sa, že si jednu ulovím. Nemala som veľký hlad, preto som si vyhliadla iba malého pstruha. Keď plával popri mne, švihla som labkou do vody a vyhodila ho na breh. Rýchlo som ho usmrtila a nakŕmila sa. Bol horúci deň, preto som vstúpila do jazierka trochu sa zchladiť. Bolo som vo vode ponorená až po krk. Privrela som oči a užívala si chladnej vody. Keď som z nej vystúpila, otriasla som sa a voda striekala v maličkých kvapkách všade okolo mňa. Prešla som približne do stredu lúky a ľahla si medzi tulipány, ktoré tam rástli. Zavrela som oči a na chvíľu som si pospala. Keď som sa zobudila, už sa blížil večer. Zívla som si, vstala a rozbehla sa späť smerom k svorke. Keď som sa vrátila, privítala som sa s vlkmi a vlčicami. Som šťastná, že ich mám, keďže som už 2 svorky stratila... Rozhliadla som sa okolo seba. Keď som zbadala Murasameho, odbehla som stranou od ostatných a ľahla si vedľa neho. Opýtal sa ma, či sa mi výlet páčiť. Odfrkla som si a odpovedala: To ty predsa dobre vieš. S úškľabkom sa zasmial havraním smiechom a ja som po ňom hravo chňapla zubami. Uskočil nabok a po chvíli ma začal dráždiť. Ešte chvíľu sme sa hrali a potom odletel.

Stalo sa to dávnejšie ešte keď som nebola vo vašej svorke. Ako každý deň aj tento som sa vybrala na lov. V ten deň som bola veľmi hladná a mala som ešte väčšiu chuť na srnu. Najhoršie na tom bolo to, že v ten deň mal byť spln a tak som sa musela poriadne najesť. ,, Wau,, uvidela som poriadne veľkú srnu. Rozbehla som sa a vrhla sa na ňu. ,, Ale som sa najedla,, v duchu som si povedala, a odišla som do jaskyne aby som tam prečkala spln. Ale čo som uvidela v mojej jaskyni tak na to nikdy nezabudnem. Alfa samec so svojou svorkou. Bol to Kaa alfa samec svorky kde som kedysi bola. ,,Čo tu robíš Kaa?,, Prišiel som si po to čo mi patrí,,! V posledný deň v starej svorke som ukradla cenný kameň ktorý sme uctievali ale potom som ho stratila. ,, Nemám ho,, pohotovo som mu odpovedala,,. ,,Neklam Esmee ja ťa poznám viem, že ho máš,,! A v tom okamihu to prišlo. Spln! ,,Nie spln,,! ,,Kaa uteč,,! Kaa našťastie utiekol v hodine dvanástej keby neušiel, už by tu nebol. V poslednej chvíli stihol povedať: ,,Ešte sme neskončili ja sa vrátim,,!

Jedného dňa som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť do lesa. Samozrejme išiel so mnou aj môj verný priateľ Dodger. Ako sme išli ani som si neuvedomila, že je tma. ,,Nie!,, skríkla som lebo som vedela, že sme sa stratili. Bolo mi hrozne, sama so psom v lese plnom medvede. A stalo sa to medveď oproti nám. Dodger sa bál ešte viacej ako ja. Kňučal a skrýval sa za mňa. A v tom okamihu prišli víli. Zakričali: ,, Choď preč!,, a ,medveď akoby zázrakom odišiel. ,,Nebojte sa ho,, povedala jedna s nich,, a vzala nás so sebou. Povedala aby som o nich nikomu nepovedala. Prespala som u nich a ráno som odišla. Je to už dosť rokov po tomto skvelom zážitku.

Bol piatok alebo sobota poobede a ja som bola strašne nervózna! Mala som ísť so skautmi na trojkopčiak... V noci, šlapať peši v lese. Asi najhoršia kombinácia aká je. Asi od 9 sme mali začať. Ja som sa nachystala a mama mi povedala, že sa mám vyspať. Zaspala som poobede, čo sa u mňa takmer nikdy nestávalo.(teraz zaspávam len čo si ľahnem :) ) Doma som pobehovala sem-tam, kvôli čomu som mala časový sklz a bola som v strese. Rodičia trvali na tom, že ma odprevadia, tak som nemohla bežať ako blázon popri jazere pri ktorom bývame... No, tak sme tam dorazili. Ocino mi popri tom stihol kúpiť aj nejaké sladkosti, tak sme potom mali čo vyžierať. (muhahahahá) Išli sme autobusom na Hlavú stanicu a odtiaľ vlakom do.... neviem jak sa to volalo! (fail)

ďalej dopíšem :)

Jedného dňa sme sa vybrali s kamarátkami stanovať. Bola tmavá noc. Išli sme do lesa blízko našej dediny. Našli sme vhodné miesto na stany a tak sme sa rozložili. V stane sme si začali rozprávať strašidelné príbehy. Povedala som:,, Dievčatá už prestaňte, bojím sa!’’ A v tom okamihu sa to stalo! Na oblohe začali svietiť svetielka, ktoré sa k nám blížili. Všetky sme začali kričať:,, Pomoc!!’’ Ale už bolo neskoro. Pristála pred nami loď. Hneď som vedela, že je to UFO. Z lode vystúpili tvorovia ktorí sa podobali ľuďom. Ale ľudia to neboli. Vyšli z lode pozerali sa na nás a mi na nich. Ale hneď odišli. Rýchlo sme utekali do stanu, pretože bola tma a domov by sme netrafili. V stane sme len mlčky čakali kým príde ráno, aby sme sa zdôverili rodičom. Prišli sme domov a všetko sme im porozprávali. Samozrejme nám neuverili. Vraj nemáme žiadne dôkazy. Od toho príšerného zážitku už ubehlo pár rokov. No od vtedy radšej stanujeme na záhrade a túto našu príhodu si deti rozprávajú ako nejakú vymyslenú rozprávku.

Ako mi Medy vyrozprávala celú tú príhodu, zacítila som kdesi v blízkosti Jakea a Reeda. Zastavila som sa.
"Čo sa deje?" spýtala sa Medy.
Ja som jej ani nestihla odpovedať, keď sa k nám rozutekali Reedean a Jake. Boli taký smiešny, keď s tou dlhou srsťou bežali ozlomkrky smerom k nám.
"Toto sa deje!" povedala som so smiechom.