[Stalo sa to už dávnejšie..]

Prišla som k ležovisku. Bola hlboká noc a ja som sa sem vykradla. Dnes som mala totižto strážiť v meste sestru, ale nevedela som zaspať a doma som sa nudila.
Kráčala som pomedzi spiacich vlkov, ale niekto mi tu chýbal. Bola to Ambra. Kde by mohla byť? Premenila som sa a poklusom prešla ku zrázu. Našla som tam Ambru, hladiacu na nebo. Sadla som si vedľa nej. Pootočila na mňa hlavu a potichu, akoby nás hviezdy počúvali povedala: "No nie je to nádherné?"
"Viem, je to dokonalý pohľad. Táto skala je jedna z vecí, ktoré ma tu najviac upútali" usmiala som sa na ňu, pohľad upierajúc na dych-berúci výhľad na oblohu. Vyzerala, akoby sa niekomu pri stvorení rozsypal cukor. Jeho kryštále boli v podobe hviezd. A ten mesiac! Bol krásny. Svietil jasnejšie ako v akomkoľvek meste, či dedine. Keď som sa na neho pozerala dlhšie, mala som pocit, ako keby ma chcel zhypnotizovať. Nevedela som od neho odtrhnúť oči.
Vtedy som ešte netušila, že Ambru čoskoro stratím...

(PS: príbeh "The Lonely" dopíšem neskôr :) )

Ešte chvíľu som plakala. Potom som si v duchu odrátala. Ešte som mala 3 sekundy slabosti.
Jacob tam len tak stál a pozeral "do blba". Rozmýšľal. Keď sa moje sekundy slabosti pominuli, prestala som plakať, zhlboka som sa nadýchla a prerušila Jacobove myšlienky.
"Tak čo?" spýtala som sa.
"Čo, čo?" zatváril sa zmätene.
"Ideš ku svojej svorke?"
"Neviem.. teraz už neviem čo chcem," a nahodil zvláštny výraz- taký smutný a bezradný.
"A kde budeš kým, sa rozhodneš?"
"Asi zostanem bývať v tomto strome," obzrel sa smerom ku starému dubu.
"A, nechcel by si ísť k našej svorke?"
Chvíľu sa tváril začudovane.
"Nad tým som nerozmýšľal.. Nevedel som že dostanem túto ponuku,"
"No, mohla by som presvedčiť alfu- Kess, aby si mohol prísť.. teda, ak chceš," usmiala som sa.
"A to akože natrvalo?"
"Hmm, môže byť a nemusí.. ako budeš chcieť," neisto som mu odpovedala.
"Na tú chvíľu by som mohol, no neviem či by som chcel zostať naviazaný natrvalo," rozmýšľal.
"Je to ne tebe, no ja by som sa mala dopraviť naspäť do ležoviska. Pomôžeš mi?"
"No.. dobre, prečo nie?"
A tak sme sa vydali na cestu. Chvíľu som išla po svojich a aj celkom rýchlo. No potom to začalo ukrutne bolieť a tak ma Jacob znovu zobral na chrbát.
Po nejakom čase sme sa dopravili do ležoviska mojej svorky.
Bolo ráno, vychádzalo slnko. Videla som, že Jacob je unavený a tak som z neho zliezla. Zrazu som dostala chuť zavýjať a tak som zavyla. Po chvíli Jacobových rozpakov sa pridal aj on. Zavýjal bombasticky! Taký nádherný bas a k nemu môj tenší. Bolo to niečo nádherné!
Vybehli na nás vlci z mojej svorky. Všetci sa čudovali, čo to má byť? Po tom, zavýjaní si mysleli, že sme druh a družka, ale povedali sme, že nie sme.
(Minimálne zatiaľ- Myslela som si)
Kess sa začala smiať, že keď si ja odbehnem za dobrodružstvom, donesiem si domov rovno chlapa. Jááj, šúlali sme sa všetci od smiechu a tak dlho a výdatne, že nás všetkých potom riadne boleli bruchá!
Toto by bolo všetko z tohto dobrodružstva, ale určite napíšem ako sa náš vzťah vyvíja ďalej :D

Skočila som a...
netrafila som. Dopadla som tesne za neho. Dopadla som veľmi smiešne vykrútená a veľmi ma bolela pravá predná laba. On ešte sekundu bežal ale pomaly zastavil.
Otočil ku mne hlavu. Bol svetlosivý a mal krásne belasé oči.
Až priveľmi mi pripomínal Bernarda. Pichlo ma pri srdci. Ja večne sebavedomá vlčica som odvrátila zrak. Ja? Chápete to? To je ako porážka pre mňa. Keď ma taký nádherný vlk vidí ako ležím od blata v prachu, čudne (a smiešne) vykrútená.. no proste som sa hanbila ako pes!
Možno kvôli tej podobe na Bernarda som sa takto zachovala. Keby to bol iný vlk, už by som sa postavila, pozerala mu do očí a vrčala na neho. Ale pri ňom?
Asi videl že som v rozpakoch tak odvrátil zrak.
Ja som sa zatiaľ štverala pomaly na nohy, ale moc mi to nešlo. Spadla som. Dokelu!
Otočil sa ku mne a prišiel pri mňa. Povedal pekným hrubým hlasom:
"Opri sa o mňa, vlčica a ukazuj mi smer."
Ja som na neho čumela ako na zjavenie a postavila som sa. A on?
Keď videl, že to nezvládnem zobral am vyhodil si ma na chrbát. Takto som po chvíli zaspala. Asi sledoval môj pach, lebo sa dostal až ku môjmu stromu. Opatrne ma zložil a tak som sa zobudila. Laba ma stále bolela. Ako ma položil, tak sa tá laba dotkla zeme a mňa to zabolelo. Asi som sa mykla alebo niečo, mi dal rastliny na labu a to obviazal pavučinou.
"Ja.. ja neviem ako ti mám poďakovať... ehmm"
"Som Jacob."
"Ďakujem Jacob.. môžem sa ťa pýtať?"
"No, podľa toho na čo.." a usmial sa.
"Odkiaľ si? Lebo na tomto území som ešte nevidela samotára.."
"Nie som samotár."
"A kto teda?"
"Neviem či ti to pomôže, ale som syn Patrikov a brat Bernardov."
Vypúlila som oči. "Bernard mal brata?"
"Poznáš Bernarda?"
"Ja.. no tak mala som byť jeho družka.."
"A? Prečo nie si?"
"Aj ty si už začal byť zvedavý čo?" doširoka som sa usmiala.
"Hej. Asi až netaktne..." stiahol sa.
"Nie, nie! Ja len.. no nič..Vieš však, že ho zabili?"
"ČO!? On je mŕtvy?!"
"Áno.. Kvôli mne.." šepla som. "Tvoji bratia zo svorky to urobili.. bili sa o mňa..a ..."
Rozplakala som sa ako malá...
"Ale ehm... vlčica neplač, prosím!"
"Ja som Yllin." Povedala som medzi vzlykmi.
(pokračovanie nabudúce)

Bežala som po lese. Chcela som od všetkého uniknúť... Uniknúť od sveta, ktorý sa mi rútil pred očami a padal priamo na mňa.
Chýbal mi niekto, kto by ma objal a povedal mi, že všetko bude dobré. Že sa všetko napraví. A ja by som mu uverila. Lenže nikto taký tu nebol. A ja som neverila ani sama sebe, že sa to napraví. Bol to koniec. Koniec toho svetla v mojom živote. Koniec lásky, kamarátstva, predstierania...V priebehu niekoľkých týždňov sa všetko skončilo. A teraz sa už aj Medy kamsi vyparila. Všetci odo mňa utiekli. Nemám už nikoho. Jediné, čo mi ešte ostalo, je samota. Tá umiera ako posledná. Až po Vás.

"Je to osamelosť, keď sa od seba oddeľujú atómy Vášho tela a postupne sa rozplývajú do veľkej ničoty. Osamelosť,v ktorej musíte vykríknuť, len aby ste sa uistili, že ešte stále žijete. Osamelosť, v ktorej si uvedomujete, že keby ste len tak zmizli, nikoho by to netrápilo..." (kniha Kruh - Sara B. Elfgrenová, Mats Strandberg)

Stále som bežala...Až kým som nedobehla k zrázu. Na tomto mieste som sa ocitla druhý krát v živote. Už som aj zabudla, aké to tu je krásne. Ale teraz som tú krásu nevnímala. Iba som stála na samom kraji ľadovca s mojimi myšlienkami, hľadiac do neznáma. Z očí sa mi začali rinúť slzy, ktoré v ligote padali do priepasti a miešali sa s kvapkami vodopádu. S mojím čiernych kožuchom sa pohrával vietor, ktorý tu bol silnejší ako na území svorky Od Zasnežených hôr. Smerom na sever bolo viac a viac hladnejšie. Bežala som niekoľko hodín, než som sa dostala až sem.
Pod mojimi labami sa odlomili malé kúsočky ľadu. Vtedy ma napadla tá myšlienka. Bolo by tak jednoduché urobiť ešte jeden krok a tak navždy ukončiť moje trápenie. Bolo by tak jednoduché padnúť do temnoty a už nikdy necítiť tú známu bolesť, ktorá ma zvnútra zabíjala. Bolo by správne, vybrať si takúto ľahkú cestu? Možno aj áno. Ale to nebol môj osud.
Spomenula som si na Kobylu. Náhle som pocítila veľkú túžbu byť pri nej. Pohladiť ju a cítiť jej teplý dych, bitie jej srdca.
Pozrela som pod seba. Ľad sa nižšie strácal v temnote a v ligotavých kvapôčkach vodopádu, ktoré tvorili akýsi opar. Otočila som sa a bežala opačným smerom. Ku Kobyle. Bolo mi jedno, koľko budem bežať, aby som sa dostala až k nej. Bolo mi jedno, že mi je zima, ža som na smrť smädná a, že moje nohy sú už také unavené, až odmietajú spolupracovať. Potkýnala som sa na úlomkoch skál a ľadovcov, ale nezastavila som sa. Trielila som do mesta. Do môjho mesta, k môjmu domu, k môjmu autu. Chcela som tam byť čo najskôr.
Akoby som bola v tranze, moja myseľ sa zastavila a ja som iba bežala.
V hlave mi začala znieť pesnička...

"I am the ghost of a girl (Ja som duch dej dievčiny)
That I want to be most (ktorou chcem byť najviac)
I am the shell of a girl (som iba škrupinka tej dievčiny)
That I used to know well" (ktorú som tak dobre poznala)

[ Pokračovanie nabudúce :) ]

uau.. nádherné, ale veľmi smutné...
a nie si sama ;) máš mňa :D

Bola ako som malé mláďa a rodičia ma mali veľmi radi. Môj otec bol veľký (na obrázku) vlk a vodca svorky. Matka bola krásna a mala ma veľmi rada, bola to vodkyňa. Všetci sme boli z rodu Wolves, ostatný vlci rod nemali. Raz ma otec pustil do lesa, do divokého lesa (nie nadarmo sa mu tak hovorilo), ale išla som s kamarátkou Jessie, ale netušili sme, čo sa dialo u nás doma. Medzitým, čo sme boli v lese sa prihnala búrka, ale nie len tak hocijaká búrka, zabila všetky vlky z domova, vrátane mojich rodičov. Ale ja a Jessie sme o tom nemali ani potuchy. Keď sme sa vracali, videli sme odchádzať búrku a všetky vlky mŕtve alebo už umierajúe. Postavili sme tam kríž a išli k rieke, až sme narazili na svorku souseních vlkov a pridali sa k nim. Tam sme tiež vyrástli. Bola to pre nás nová rodina a raz, keď mi bolo osemnásť mesiacov, tak ma mali ako keby korunovať to znamená že mi mali dať obojok a na neho pierko, ktoré malo predstavovať moju hrdosť a česť. Jessie bola od detstva pyšná, ale nie tak moc, že ​​by niekomu ublížila. V tento deň som mala byť stredobodom pozornosti, čo Jessie vedela a preto sa tiež zmenila. Čím ďalej tým viac ma začala strápňovať na verejnosti, ale asi preto že chcela urobiť dojem na jedného chlapca, Nik, tak sa volal. To bol ten problém, ja som sa páčila Nikovi, nie Jessie a preto ma ztrapňovala. Raz mi urobila to, že na medzinárodnom dni vytia (kde boli všetci vlci) som mala vyť s Nicom a Jessie to moc dobre vedela a tak si vyliezla na fakt vysoký strom a vždy keď som zavyla, zhodila dole mŕtveho vtáčika (pretože som vyla krásne ) a robila to kým nešiel za ňou. Potom keď odišla som zavyla a vtáčik nespadol, a ja som povedala,, Jessie, Niku, aha, vtáčiky už nepadajú "a ona mi odpovedala,, tak vidíš všetky už si zabila" V tomto okamihu som vedela že už sa ku mne nevráti. A tak som odišla, z domova, od všetkého čo som poznala. Išla som zase pozdĺž rieky, tentoraz si tá búrka vybrala mna. Blesk udrel tesne vedľa mna, ale ja som uskočila a neuvedomovala si že som vlastne skočila do rieky. Robila som čo som mohla (búrka medzitým odišla), ale už som sa topila, keď v tom mna niekto vylovil. Nejaká vlčica. Moc som ju nevidela. Hneď čo ma vytiahla tak utiekla a keď som sa prebrala tak už tam nebola. Potom som sa už len túlala. Raz na love som začula stonanie a rozbehla sa tam. Bola to vlčica, biela vlčica. A ja som povedala,, chudáčik, ale neboj ja ti pomôžem. "Asi chcela niečo povedať ale nemohla. Celú dobu som sa o ňu starala. A potom mi povedala že sa volá Vinien . A tak vzniklo naše priateľstvo na život a na smrť .. ...

Počula som hlasnú hudbu a videla rôzne farebné svetlá. A boli tam ľudia. Bolo ich fakt veľa a tlačili sa vonku pri nejakej hudbe a poskakovali. Vyzerali smiešne. Vtom som zacítila vlka, približoval sa ku mne od chrbta. Bol odo mňa asi 10 metrov.
Prudko som sa otočila.... ale nikoho som nevidela. Bola tam krík. Pomyslela som si: Už mi neujdeš!
Ale mýlila som sa. Bol to pach strachu a potom som už len počula, ako beží. Vystrelila som za ním ako šíp. Prenasledovala som ho asi dve a pol minúty a keď som bola dosť blízko tak som na neho skočila.

Stalo sa to už dávnejšie.

Medy:
Bolo to dávno. Raz neskoro v noci som doma nemohla zaspať. Stále som musela myslieť na jedného chalana a už mi s toho išla prasknúť hlava. Tak som sa rozhodla že pôjdem za Kess. potichu som vstala z postele aby som nikoho nezobudila. prezliekla som sa obula si tenisky otvorila dvere a už som bola vonku. Rozbehla som sa najrýchlejšie ako som vedela. Na chvíľu som mala pocit že som rýchlejšia ako vietor a potom keď som došla pred Kessiin dom zastala som a poriadne nahlas zavyla. Vedela som že jej tato nebol doma. Kess hneď vybehla pred dom a spýtala sa čo sa deje. "Medy čo sa stalo?" Ledva som popadala dych a po chvíli som začala. "ja... nemôžem na neho zabudnúť. nedokázala som zaspať už neviem čo si počať."


Kessu:

Ležala som doma v posteli. Otec nebol doma. Boli tam iba nevlastná mama a sestra.
Nevedela som zaspať, pretože som mala pocit, že dnes v noci sa niečo stane, že nemám dôvod spať.
Keď v tom - dočkala som sa. Z vonku som začula som Medyno vytie. Uškrnula som sa sama pre seba a vyletela z postele. Zaškúlila som do okna. Smutne vyzerajúca Medy tam stála na ulici, pred domom. Potichu, ale rýchlo som zbehla po drevených schodoch, ktoré pridusene škrípali.
"Medy, čo sa stalo?" spýtala som sa jej.
"Ja... nemôžem na neho zabudnúť. Nedokázala som zaspať, už neviem čo si počať." odpovedala zúfalo.
"Medýý, kašli teraz na neho" usmiala som sa na ňu. "Poď!"
Rozbehla som sa smerom za dom, Medy som za sebou ťahala za tričko (s krátkym rukávom, lebo ona neznáša dlhý...).
Už aj Medy pochopila, kam ideme a pustila som ju.
Zastali sme pred drevenou, na bielo natretou ohradou. Akoby sme si čítali myšlienky, obe sme robili to isté. Nauzdili sme si moje kobyly Lunu a Báru, vysadli na ne a už sme boli preč. Išli sme cez jazdiareň, pole, cestu, až sme prišli do lesa.

Medy:

zosadli sme z koní, priviazali sme ich o strom a ja už som to nevydržala ďalej. Premenila som sa na vlka a rozbehla som sa. Najlepšie na tom bolo že ani neviem kam proste som bežala. Mala som pocit že lietam a Kess ma nasledovala. po chvíli sme obidve uvideli asi najvyššiu skalu v celom lese. Keď sme sa na seba naraz pozreli hneď sme vedeli na čo tá druhá myslí. Zakričala som na ňu. "tak čo! kto tam bude prvý?" "Prímam!" odpovedala a v tom sme sa čo najrýchlejšie rozbehli na skalu. bola som tam prvá Kess bola pár sekúnd za mnou ."fajn priznávam, nikdy ťa neprekonám." povedala Kess. "len sa neboj možno raz..... ale až keď umriem" rozosmiali sme sa. A potom som ho uvidela. nevedela som od neho odtrhnúť oči. Bol nádherný. "Medy? Čo je?" Spýtala sa Kess. Keď v tom sa pozrela vysoko na oblohu. "Ou.." "ja viem" povedala som jej. "je dokonalí" Povedali sme naraz.. Mesiac bol v splne mali sme ho ako na dlani.

Už niekoľko dní som sa neukázala vo svorke. To, čo mi vtedy povedal Redean mi zlomilo srdce. Stále počujem v hlave ako povedal “musíš si vybrať Medy! Buď ja, alebo on !,, Keď sme sa mi dvaja stretli niečo sa stalo. bolo to čarovné ale aj zvláštne. vtedy som myslela že môj život už nebude pokračovať ale on, mi dal nádej dal mi zmysel aby som pokračovala ďalej. V každej situácií mi bol oporou on bol pre mňa tá nádej. Ja.... neviem čo mám robiť. Chcem za ním prísť a povedať mu že ho ľúbim ale.... bojím sa. Čo keď už on neľúbi mňa? Čo potom ? asi by som mala pomaly začať zabúdať. Pretože aj keď to moc bolí, on už tiež pomaly zabúda. Kráčam lesom, ktorí sa pomaly končí. Za ním vidím ľudské mesto. Práve prekračujem hranicu, medzi lesom a mestom ale... v meste nie je nik, žiadny ľudia. Pomaly kráčam prázdnou ulicou, ponorená vo svojich myšlienkach. Keď sa zrazu okolo mňa rozostavila skupinka vlkov a obkľúčili ma ale ja som sa nebála. keď v tom spomedzi nich vystúpil vlk. Hneď som spoznala že on je Alfa. Bol omnoho väčší a silnejší než ostatný a na tvári mal obrovskú jazvu ktorá mu pokrývala celé ľavé oko. A po chvíli spustil. “Čo tu chceš vlčica, nemáš tu čo pohľadávať. Ihneď sa vráť odkiaľ si prišla!,, začala som ceriť zuby a dala som mu odpoveď. “inak čo !!,, “ inak zomrieš !,, povedal stále kludný. “ Nie !,, povedala som opovržlivo a hneď som aj pokračovala. “kde sú ľudia, čo ste s nimi urobili ?! ,, “sú mŕtvy,, povedal z úšklebkom na tvári. “čože ?! ako ste mohli ? nesmiete zabíjať ľudí !,, povedala som nahnevane. “sme vlci, vlci zabíjajú. Zmier sa s tým ,, povedal pokojne. Myslela som že mi vybuchne hlava od zúrivosti. “vy nie ste vlci, vy ste psi !!,, “čo si to povedala vlčica ?!,, povedal rozčúlený. “počul si.,, odpovedala som. Zrazu sa pozrel na všetkých vlkov okolo mňa. Dokopy ich bolo asi 12. Všetci vlci sa dali do útočnej pozície a chvíľu na to povedal. “za toto zomrieš vlčica !!!,, a zavelil útok. Prvý traja kráčali ku mne a aj keď som vedela že je to prehratý boj, povedala som. “len poďte vy Psi !!!,, v tom zaútočili. Prvému som sa zahryzla do krčnej tepny, a tým som ho hneď usmrtila. Na chvíľu všetci stuhli. Pozerali ako mi zo zubou kvapká krv. (za celí môj život som sa naučila že aj keď viem že je niečo nemožné, mám bojovať a nikdy sa nevzdávať. Som tvrdohlavý vlk a aj keby som tu mala dnes zahynúť, nikdy sa nevzdám,) a hneď sa na mňa všetci rozbehli. Najprv to bolo v poriadku prvých siedmich som vpohode zvládla. Ďalší dvaja sa na mňa rútili a jeden sa mi zakúsol do zadnej nohy. V tom som počula ako ich vodca povedal “stačilo !!,, všetci vlci odstúpili a zrazu som stála tvárou tvár oproti ich vodcovi. “si odvážna, a veľmi silná,, povedal. “to ešte nič nebolo !,, povedala som odhodlane. “teraz sa uvidí koľko odvahy a sily v tebe ostalo,, povedal a začal okolo mňa pomaly krúžiť. “chceš bojovať ? tak teda dobre bojujme!!,, zo zranenou nohou som kulhala. Ale to mi bolo jedno vrhla som sa na neho a zvalila som ho na zem. On sa po chvíli postavil a odhodil ma ako handru. Letela som asi meter a narazila som do stromu. Omdlela som. Pokračovanie nabudúce.

Môj vlčí príbeh
Raz som sa tak išla prejsť na lúku, poskakovať a utekať za motýlmi, keď v tom ku mne pribehne jeden z našich nepriateľov z rodu Tigrov a povie mi, že sa dozvedel, že ma môj drahý otecko nemá rád. Samozrejme som mu to neverila, pretože bol nepriateľ. Pre istotu som sa spýtala svojej mladšej sestry Lessy a ona mi povedala, že sa otecka spýta. Na druhý deň som išla za Lessy ako to teda dopadlo a ona mi povedala, že jej rozprával o nezmysloch. "Citujem" Povedala. "Ty môj drahý Vlcko, ty vieš, že nikoho nemám rád viacej ako teba a navyše je tvoja sestra celá po matke a vieš ako som ti rozprával, keď umrela po tvojom pôrode .... hovorila predsa, že sa mám o teba postarať, ale nepadlo ani slovo o tvojej úbohej sestre, však tvojej matky mi nie je ľúto bola to olejla (vlčica pre každého) a velakrát mi bola neverná, tak preto jej nie je škoda a ako hovorím, tvoja sestra je ako ona. vyriešite to jednoducho. Až tvoja sestra vyrastie a bude takmer dospelá na vlastné živobytie, vyženiem ju zo svorky a zostaneme len my dvaja,, .. Áno? a to podľa matčiného slova. ".... Ako som si to vypočula hneď som vymýšľala plán ako utiecť či záhadne zmiznúť . Sestra mi to zakázala, povedala mi "Keď ideš ty, idem aj ja." Ja som ju nechcela zaťahovať do svojich problémov, ale pretože mi bolo jasné, že naša svorka rovnako po útoku Tigrov alebo pri búrke zomrie, a tak som povedala, že teda odchádzam a sestra išla so mnou ....... O pár dní neskôr sme sa neustále tajne držali našej svorky, ale potom vypukol veľký boj. Smečka ďalších (iných) nepriateľov napadla našu. Bolo mi jasné, že sa musíme držať ďalej aby to sestrička nevidela a pretože mala dobrý sluch tak aby to ani nepočula. Už bolo asi po boji, tak som sa upokojila, ale zároveň mi bolo ľúto mojej sestry. Neustále nariekala, že jej chýba otec a domov. Pre seba som si hovorila, že teraz už by zrejme bola niekde tam hore. ..... Po pár mesiacoch som už dospela a chytala som jedlo a učila sestru miesto otca, ktorý nás určite videl, že som urobila vlastnoručne dobrú vec. Za rok som už bola sama, moja sestra uhynula hladom, pretože na naše územie prišla tzv. Ľadová vlna. To znamená, že to čo sa dalo jesť bolo udusené popolom alebo zmrznuté chladným vetrom. Ja som si sem tam chytila ​​zajaca ale bol už skoro zmrznutý a bol nestráviteľný. Keď raz som išla cez rieku, začalo pršať, a ja som sa zvalila do rieky. Bola som taká slabá, že ma rieka plavila rýchlosťou dvacetcentymetrového prutiku . Bola som už tak chudá a slabá, že mi už bolo jedno či umriem alebo budem korisť pre iné úbohé zvieratá, dôležitejšie ako ja. Asi som zaspala a rieka ma vyplavila na breh. Len tak som tam ležala. Celá premočená a vychrtlá som ležala ako zdochlina po antilope. Chvíľami som sa budila, ale celkom mi bolo jedno či ma niekto zožere či zabije, že sa ma bojí alebo si so mnou bude povaľovať a potom hrať, ale to už bolo jedno čo sa bude diať. Za ďalšiu dlhú chvíľu som začula šušťanie a potom ako ma niekto vezme a ťahá ma do neznáma ......... Zhruba za tri hodiny som sa zobudila. Okolo nikto nebol ale ležala som pri ohni a vedľa mňa bolo čerstvé mäso a kalužka vody. Zlízala som to ako keby to bol len taký zákusok. Znenazdajky mi začne škvŕkať v bruchu. No iste môj metabolizmus sa prebudil zo spánku a chcel poriadny úlovok. Ale nemala som silu si teraz uloviť mäsko. Čakala som na tú pomoc až ju uvidím a poďakujem. Za hodinu čakania som opäť zaspala. Potom som sa zobudila keď som opäť cítila teplý dych. Hneď ma to prebudilo a tak som otvorila oči. boli tam dve vlčice, ktoré pripomínali krásky z Beverly Hills, ale nechceli mi prezradiť mená. Za týždeň som už bola takmer v poriadku a mráz už prešiel a navyše som sa išla pozrieť na tú moju obľúbenú lúku, kde som chytala motýle. Z babami som išla kamsi do sveta, ale pýtala som sa na ich mená boli to:
... Medy a Kess ale ja Tessa som sa hanbila za svoje meno a tak som im povedala že som Vendy ..... za rok nášho pobytu som im povedala svoje pravé meno.