"Konečne môžem ísť do svorky..." zašepkala som si a potichu som chrúmala kosť.
"Ahoj Kess" povedala som. "Ahoj Selli" povedala Kess. "Nie je nás tu nejako málo?"
Spýtala som sa. "Áno museli sme ich vyhnať" povedala Kess.
"Aha, a pre čo???" "Nezaujímali sa o dianie vo svorke." "A na mňa sa nehneváš???" "Nie, veď si bola na rehabilitácii nohy." "Viem, no keby ste predo mnou niečo skrývali, zranilo by mi to srdce."
"Tak čo, ideme na lov?" opýtala sa Medy.....
"Fajn. A čo ty, Selli?? Aj ty ideš?"
"Nie, Kess, dnes som už jedla" povedala som.
No keď celá svorka lovila, ja som ležala a zrazu na mňa niekto hodil plachtu.
Potom som sa zobudila v tmavej miestnosti a cítila som ako mi niekto prešiel po nohe chvosto.....


(PS: Dopíšem to neskôr lebo mi seká PC)

Keď som dojedla cestoviny, išla som vrátiť tanier Bašinej mame-Marike. Zaklopkala som na okno, vedľa ktorého boli dvere do sedlovne. Keď Marika otvorila okno, milo som sa na ňu usmiala.
"Ahoj, dlho sme sa nevideli. Moc ti ďakujem za tie cestoviny" povedala som, ešte viac som sa usmiala a podala jej prázdny tanier.
Keď som išla naspäť okolo sedlovne, niečo ma napadlo. Vybehla som do sedlovne, zabrala lonžku a išla k Báre. Skúsim ju naučiť lonžovať.
Preliezla som cez ohradu a s natiahnutou rukou som čakala, kým ku mne príde. Ona pomaly prikráčala ku mne a ja som jej pripla lonžku o ohlávku.
Začali sme pozvoľna, ale videla som, že je veľmi učenlivá.
Po nejakom čase som sa pozrela na mobil, na hodinky. Pre pána, prešli už dve hodiny! Rýchlo som si pritiahla Báru k sebe, sňala jej ohlávku a pobozkala ju medzi oči.
"Ahoj Kobyla, ľúbim ťa" povedala som a odišla.

Už sa stmiavalo a ja som zaparkovala auto pred domom. Premenila som sa a bežala do lesa.
Ako prvého som zazrela Jacka. Ležal na zemi a striehol, kedy sa vrátim. Keď ma uvidel, mrznuto odvrátil hlavu a položil ju na svoje laby. Vzdychali som si, keď vtom som zacítila Yllin. Pozrela som sa smerom, odkiaľ šiel pach a zazrela som ju, ako prichádza. Bola v spoločnosti nejakého vlka.
"Tak ty sa ideš prejsť, a privedieš si hneď chlapa?" položila som rečnícku otázku a všetci sme sa začali smiať. Iba jeden smiech mi tu chýbal. Ten, ktorý by som teraz tak rada počula. Ten, ktorý mi tak chýbal. Ten, ktorý som hľadala, no nenašla som. Chýbala mi tu Medy a jej sladký smiech.
Keď vtom som začula, ako v lese praskajú halúzky. Otočila som sa tým smerom a skoro som sa rozplynula od šťastia.
"Medy!" šťastne som zakričala a bežala jej naproti - keďže som videla, že kríva. Z jednej strany ju podopieral Reed. Keď som k ním dobehla, začala som ju podopierať aj z druhej strany.
"Kde si bola? Čo sa ti stalo??" vypytovala som sa.
"Áále, to nič..." A rozpovedala mi celý príbeh.

Ako som večer pozerala na hviezdy, triedila som si myšlienky.
Ach, aké je zvláštne, že na svojom výlete za dobrodružstvom som stretla práve Bernardovho brata? A, prečo som ho vlastne naháňala? Mohla som zostať a pozorovať ľudí ako smiešne poskakujú ako sa tie samice hlúpo smejú a samci musia počúvať čo všetko natárajú...
Nakoniec som zistila, že vlastne aj ja som taká šľahnutá. No, ľudia budú vždy tí šibnutejší, ale ja som tiež až priveľmi veselá, ako by som si dala z tej štipľavej bylinky (kocúrnika).
Začula som šuchotanie kríka. Nehlučne som ňuchala. Zajac. No, nie je to losos, ale aj nočná "svačinka" by sa hodila. Tak som sa začala zakrádať smerom ku kríku. Za kríkom som začula hlasy. Prvý som spoznal hneď- bol to Bernardov hlas. Srdce mi len tak poskočilo. Druhý som poznala tiež, lenže z kadiaľ? Hmlisto som si spomenula ako tento hlas vyriekol vetu: "Nepustíme ťa tam Yllin! Zmier sa s tým!"
Bernardov a Jacobov otec. Nie! Čo tu do pekla robí?
"...takže tu býva, hej?" vravel vodca ich svorky.
"Áno, ale jedna vec mi nie je jasná. Prečo sa sem blížime v noci?" hlúpo sa pýtal Jacob.
"No, teraz ti to už poviem. Neschvalujem ti Yllin."
"ČO?! Tak prečo tu vlastne sme?!"
"Ach synu, prečo? Kvôli pomste..."
"Ale vy ste zabili Bernarda! Tak za čo sa chcete pomstiť?"
"Kvôli nej teraz už Jumis nechodí! A to ONA zabila Bernarda..."
"Ale, veď mi vravela, že o nespravila! Že to boli tí nenažraní bratia- bety!"
(pokračovanie nabudúce)

Kým som vošla do mesta, premenila som sa na človeka.
Konečne som po niekoľkých hodinách vkročila do domu. Všetci už spali. Nazrela som do sestrinej izby a nežne ju pobozkala na čelo. V kuchyni som sa hltavo napila a natlačila do seba kúsok z kakaového závinu.
Konečne som si sadla do auta. Pozrela som automaticky na digitálky. Bolo 22:27. Prepadol ma takmer neznesiteľný nápor únavy, no odolala som jej. Našťastie som mala v držiaku na nápoje ešte jednu poloplnú plechovku energy-dring-u. Vypila som ho do poslednej kvapky, naštartovala auto a vycúvala z ulice.
Po ceste som sa musela zastaviť natankovať a kúpiť si ešte jeden energy-drink.
Cesta sa vliekla a ja som sa cítila ešte viac osamelá.
Po dlhej ceste autom som zaparkovala v dedine. Premenilasom sa, aby som nebola príliš nápadná. Keby ma ľudia zbadali, zrejme by ma považovali za veľkého psa.
Vkradla som sa na farmu zadnou bránkou. Kobyla Čojsi, ktorá mala výbeh hneď za bránkou, našťastie tuho spala. Prikráčala som zozadu ku Kobylinmu výbehu. Konečne som tu, Bára. Premenila som sa, aby ju moja vlčia podoba nevydesila. Ona ešte nespala. Počula, že niekto stojí pred jej boxom. Vedela aj to, že som to ja. Pozrela som na mňa a naše pohľady sa stretli. Má ten najúprimnejší pohľad na svete. Vkročila som do boxu a Bára si pomaly ľahla. Opäť sa mi do očí nahrnuli slzy. Ale tentokrát to boli slzy šťastia. Čupla som si ku kobyle a pohladila ju po mäkučkom pysku. Ona odfrkla a šťuchla ma pyskom do ruky. Objala som ju okolo krku. Objatie mi opätovala s hlavou položenou na mojom pleci. ľahla som si k nej a potichúčky som sa s ňou rozprávala, až kým som nezaspala.
Na ďalší deň ráno som sa pred majiteľmi farmy tvárila, že som práve prišla. Celé doobedie som nechala Báre ohlávku, skúšala som ju vodiť, čistiť a podobné veci. (na také nie je ešte naučená)
Milo ma prekvapilo, keď mi na obed prinieslo dievča z farmy - Baša tanier cestovín.
"Tu máš. To ti posiela mama" povedala so svojím klasicky zachrípnutým hlasom.
"Díky" usmiala som sa na ňu.
Cestoviny som doslova hltala, zatiaľ čo mi Baša rozprávala príhody z jazdeckých táborov,ktoré tu bývajú každé leto. po chvíľke Baša odišla.
(pokr. nabudúce)

„Teraz vypadni!“ zavrčala som na ňu z myšlienkou, že by som ju najradšej zabila. „Toto nie je koniec, Medy! Ver mi, že zariadim aby si skončila sama. Nikomu na tebe nebude záležať, všetci ťa opustia tak ako tvoj otec!“ Selly to povedala tak kruto, že mi začali stekať slzy po tvári. „No, to snáď nie. Zdolala som tvrdú Medy ktorá nikdy neplače?“ „Ja ťa zabijem!!“ išla som sa rozbehnúť z úmyslom rozpárať jej hrdlo, ale Reedean sa predo mňa postavil a povedal „No tak, Medy, nevidíš že nás chce vyprovokovať?“ „Hm... máš pravdu. Nesmiem si ju dostať k telu“ povedala som Reedeanovi, už trochu kľudnejšia. „Jack ?“ „áno Medy?“ „Odveďte Selly za hranicu a dohliadnite na to aby sa nevrátila“ povedala som a Jack s Reedeanom hneď išli. „Ešte sa uvidíme! Toto je len začiatok, Medy a Kess“ povedala Selly na koniec, a pomaly odchádzala v sprievode Jacka a Reedeana. Zatiaľ čo boli preč, tak ku mne prišla Kess a opýtala sa, čo to Selly hovorila. Znervóznela som.
Pokračovanie Nabudúce

Vážne? Tak ty v tom najnapínavejšom napíšem "Pokračovanie nabudúce"?! :D

Tak sa to robí Kess ;) aby si udržala záujem o ďalšiu epizódu :D

ešte si musím dobre premyslieť čo tam dám aby si ma nezabila Kess :D

Znovu doma, v mojej svorke. Noha už ma veľmi nebolí. Kess, Reedean a Jack sa o mňa každý deň starajú, akoby som bola na pokraji smrti. Ale som rada, že nie som sama a, že mám takých skvelých priateľov, ale... Už od rána mám zlý pocit, že sa niečo stane. Práve sa prechádzam s Kess po lese. „Mám zlý pocit “ povedala som. „Čože? Tak to nie je dobré!“ Vystrašila sa Kess. „Prečo ?“ spýtala som sa a Kess hneď odpovedala „Preto, že vždy keď máš zlý pocit, stane sa niečo... zlé. Napríklad minule keď si povedala že máš zlý pocit, tak ten chalan čo išiel pred nami spadol na zadok“ naraz sme sa rozosmiali, ale smiech v okamihu stíchol. V lese bolo až moc veľké ticho. Kess trochu zaňuchala nosom a pozrela sa do lesa. „Cítiš to?“ No nemusela sa ani pýtať. „Jessika a Selly!“ povedala som nahnevane. „Mali by sme asi ísť.“ povedala Kess, keď v tom sa na mňa pozrela. Stála som tam napäto a vrčala som. Kess do mňa drgla a ja som sa spamätala. „Zabijem ich!!“ povedala som. „Nie, to nemôžeš! Ešte nie si úplne zdravá. Nezvládli by sme to! Tak poďme!!“ „Tak fajn, ale keď prekročia hranicu našej svorky, roztrhám ich na kúsky!“ zavrčala som, otočila som sa a rýchlo sme sa začali vracať aby sme oznámili celej svorke, že dnes k nám zrejme prídu nevítaní hostia. Keď sme boli už len kúsok od ležoviska, chceli sme im to ísť povedať, ale zrazu sme uvideli ako sa z druhej strany lesa blížia Jessika a Selly. Rýchlo som sa rozbehla, napriek miernej bolesti v nohe ktorá sa zrazu spustila. „Pozor!!!“ zakričala som a Kess zavyla na obranu. Selly a Jessika sa otočili k nám, a ja som bola už len kúsok od nich. Potom som na nich skočila a hneď ich uzemnila, ale Jessika sa mi vyšmykla a rýchlo utekala preč. Reedean, Jack a Kess pribehli ku mne a obkľúčili Selly. Pomaly som sa začala stavať, ale moja noha zlyhala a ja by som už, už spadla na zem, ale Reedean ma rýchlo podoprel a ja som začala „Čo tu chceš Selly?“ „Prečo by som sa ti mala spovedať?!“ Odfrkla Selly. Jack na ňu zavrčal. „O, o, o už sa bojím. Jack, náš veľký záchranca pche... A pri tom je to akurát veľký podvodník!“ Jack sklopil uši a Kess sa na neho zmätene pozrela. „Ona to nevie ? “ „ Sklapni !“ okríkla som ju. „Ale prečo ? Veď mala by vedieť pravdu“ povedala Selly z úškrnom na perách. „Hovorím sklapni!!“ povedala som celá rozzúrená. Skočila som na ňu a začala sa bitka. Poriadne som ju škrabla do tváre a ona sa odo mňa rýchlo odtrhla. Škrabnutie z ktorého jej tiekla krv, jej začínalo od ľavého oka a pokračovalo cez nos a končilo sa na pravom líci.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Keď som sa zobudila hneď som vedela kde som. Bola som v nore môjho brata. Stál predo mnou. Rýchlo som sa zvrtla na nohy ale neudržala som balans a hneď som spadla. Mala som ranu na nohe ale necítila som to, mala som ju obviazanú bylinami a listami. ¬„čo po mne chceš? Prečo si ma zachránil ?“ povedala som bezvládne. On sa na mňa pozrel a povedal „nezabúdaj že ešte stále sme rodina“ „vážne ? chceš ma odviezť preč od mojich priateľov a od môjho domova“ odpovedala som. „toto nie je tvoj domov !!“ vykríkol od zúrivosti. „áno je, len ty si nechceš pripustiť že ma otec opustil, a myslíš si že to dokážeš vrátiť aby sme boli zase rodina. Ale niečo ti poviem. Mi už rodina nikdy nebudeme !“ povedala som opovržlivo, až ho to umlčalo. Vstala som, trochu som sa zapotácala. „Max ty nedokážeš zjednotiť našu rodinu“ povedala som zo slzami stekajúcimi po tvári. „to už proste nejde“ dokončila som, otočila sa k východu z jaskyne a zo zranenou nohou som odkul hala do lesa. Po chvíli, keď už som bola dosť ďaleko od Maxovej nory. Ucítila som pach z ktorého sa mi rozbúšilo srdce a všetky nervy v tele mi stuhli. Potom som ho uvidela. Kúsok predo mnou stál Redean. A hneď sa ku mne rozbehol. „Medy! Si v poriadku ? kde si bola hľadal som ťa všade“ „Redean ? mne je to tak ľúto. Odpustíš mi niekedy ? medzi mnou a Lukášom nič nie je “ vypadlo zo mňa. Redean sa na mňa mylo pozrel a povedal „opúšťam ti a mne je ľúto ako som sa choval prepáč“ „to je dobré,“ povedala som objali sme sa a išli domou. Keď sme sa vrátili sa celá svorka na niečom smiali a ja som si neodpustila otázku „čo je vtipné ?“ všetci sa na mňa otočili a Kess s jackom vykríkli. „Medy !“ v okamihu boli pri mne objali sme sa a ja som im všetko začala rozprávať.