dnes napíšem pokračovanie príbehu
Spadla som do vody nevedela som čo mám robiť tak som trepetala labami posledné čo som uvidela boli vlci na kraju lesa myslela som si že som mrtva ale ked som sa zobudila bola som na kraji brehu a okolo mňa boli do kruhu postavený vlci zlakla som sa a chcela som utiecť ale potom som si všimla vlka ktorý ma naháňal. Ten vlk zdvihol hlavu a poveda ahojsom Kessu môžeš ma volať Kes potom sa ozvala druhá vedla nej ahoj ja som Medy a potom mi všetci povedali svoje mená až prišiel rad na mňa povedala som ja som Tessa ale môžte ma volať Tess a tak som mala novíh priateľov a novú svorku menom Od zasnežených hôr ..... Koniec :,)

Dnes to bude taký kratší príbeh, o malom dobrodružstve...

Cez deň bolo horúco, až mi to roztavovalo mozog a tak som sa vybrala do jednej jaskyne, ktorú som našla. No, teda bola to skôr nora, diera v zemi, vyhrabaná pod dubom. Ten dub bol fakt veľký a určite véééľmi starý. Mal aj veľmi veľký tieň lebo to bol fakt obrovský storm.
A najlepšie na tom bolo, že ten dub bol hneď pri menšom potôčiku, takže som si na chvíľu ľahla do vody a užívala si, ako sa mi voda prediera cez hustý kožuch a ako mi chladí moju horúcu kožu. Ach, aká úľava.. Potom, keď som sa ochladila a už mi začala byť trochu zima, vyliezla som von na slnko a tam som pomaly uschla. Ani som sa nenazdala a zaspala som.
Keď som sa zobudila bol už večer. Začula som zvláštne zvuky a zacítila neznáme pachy. Zasa sa mi rozbúchalo srdce a stúpol adrenalín. Bola som vo svojom živle. Zakrádala som sa k najbližšiemu kríku a potom, keď som zistila že tieto pachy a zvuky sú ďalej, som prebehla určitú vzdialenosť (veľa skokov do toho stromu) a znovu sa zakrádala.
(dopíšem)

V tom som si všimla že Jessika je preč a, že toto bola len ďalšia provokácia a príležitosť ako niekoho z nás rozoštvať. "No tak, Reedean, nevidíš, že nás chce Jessika znovu rozoštvať?,, povedala som a do očí sa mi vtisli slzy. "Tak odpovedz Medy,, povedal a vedela som, že sa to skončí hrozne. Zo slzami stekajúcimi po tvári som sa zahľadela Reedeanovi do očí. "Vieš čo? Radšej nič nehovor,, povedal sklamane, pomaly sa otočil a odišiel. "Reedean....,, povedala som potichu. Premenila som sa späť na človeka a klesla som na kolená. Moje oči nechceli prestať plakať. Ja.... stratila som ho? Už ma určite nechce ani len vidieť. Pomyslela som si, keď v tom som počula ako sa Lukáš pomaly začal preberať z bezvedomia. Rýchlo som ho vzala domov a ošetrila som mu zranenú ruku. Keď sa prebral ja som tam už nebola. Musím sa stratiť, musím odísť. Nedokážem bez Reedeana žiť. Utekala som do mojej jaskyne o ktorej vedela len a len Kess. Bola blízko smrekového lesa. Preto tam, lebo tam sa každý pach stratí. Pretože tam voňajú len smreky, ach milujem tú vôňu. Vošla som do jaskyne a pomaly bola už tma. Keď na nebo vyšli hviezdy a mesiac. Zavyla som smútočnú pieseň. Potom som sa vrátila do jaskyne a celú noc som rozmýšľala len nad Reedeanom a vybavovala som si všetky naše krásne chvíle a ako sme si povedali že spolu budeme navždy aj ako ľudia aj ako vlci.

Jedného dňa keď som sa prechádzala po lese, uvidela som starú vlčicu ako polomŕtva leží na zemi. A ja som nič neurobila, len som bezcitne prešla okolo. Keď som sa vracala uvidela som ako už pomaly pomaličky umiera. No jediné, čo som urobila bolo, že som sa na ňu pozerala. Po chvíli sa na mňa smutne pozrela. Ja som si sadla ku nej a začala som ju hladkať. No v tom už nedýcha. Najprv zo mňa vyšla len jedna slza no o chvíľu už som plakala. Potom som zistila, že som mala urobiť viac, než si ku nej sadnúť a hladkať ju. Prišlo mi ľúto aká som bola hlúpa a aj to, že som jej nepomohla skôr. Ale zistila som to neskoro. Už som nemala čo urobiť. Len som sa pozrela na starú vlčicu a smutne zavyla. Ale naučila som sa novú vec: Nestačí len zaviť , ale niečo urobiť. Zo slzami v očiach som sa vrátila späť ku svorke.

Povedala som havranovi, nech si sadne na strom a ja som sa rozbehla.
(Dopisujem)
Rozbehla som sa a nadobudla plnú rýchlosť. Myšlienky sa mi ustálili na jeden cieľ, ale vzápätí mi okolo tej myšlienky vybuchovali ďalšie. Bol to zvláštny pocit a zároveň bol úžasný. Pre toto som tak zbožňovala lovy, či už sama alebo so svorkou, ale toto bol náš prvý súrodenecký lov.
Zrazu som ucítila návaly adrenalínu a rozmýšľanie už nebolo možné. Cítila som len to, že moje nohy bežia na plné obrátky, ako sa mi od hladu po koristi tvoria sliny v papuli a videla som len toho jeleňa pred sebou. Zrazu sa pohol. Pozrel sa na mňa, ale ja som neustala. Potom sa mi v hlave niečo pohlo a uvidela som aj Moona za kríkom. V hlave mi sršalo aj niečo nové.
Opakovalo sa to: Nažeň ho k Moonovi, Nažeň ho k Moonovi, Nažeň ho k Moonovi...
A tak sa rozbehol aj ten jeleň priamo k Moonovi. Postupne mi už adrenalín vyprchával a ja som konečne mohla rozmýšľať. Boli sme niekoľko metrov od Moonovho kríka. A tak som na neho skočila zozadu, aby nečakal aj útok spredu. Chvíľu sme urputne bojovali, hrýzli, uhýbali sa jeho kopytám a parožiu, až napokon vysilený jeleň spadol a potom už nedostal šancu.
„Super!“ zavyla som a poskakovala som od radosti.
„Jééj my sme to dali!“ bol radosťou bez seba Moon.
„Túto techniku musíme viac používať,“ žmurkla som naňho.
„Tak určité,“ a začali sme sa smiať.
„No a teraz zavolať svorku, nech ho odnesú..“
„Myslím, že náš prvý spoločný lov sa podaril, čo ty na to?“
„Že váhaš! Jasné..“ usmievali sme sa na seba a trošku sme sa naťahovali, ako brat a sestra. A takto sa skončil náš prvý spoločný lov.

Ako ste si určite všimli, sem dávam "pikošky" z môjho životopisu.. A ani dnes to nebude inak... Tak, čítajte ;)

Srdce sa mi rozbúchalo adrenalínom a očakávaním. Mala som motýle v žalúdku, ale nebolo to strachom.. no, iba trolinku. Žmurkla som na Moona a potom sme sa rozdelili. Ja som išla na severnú stranu a on na južnú. V podstate sme stáli oproti sebe ale nevideli sme sa. Prečo? Lebo nám vo výhľade stálo stádo malých, alebo veľmi mladých srncov. Už som určite spomínala, že ja som rýchla môj brat je veľmi silný. A tak som vymyslela stratégiu. A tak mi už dával znamenie, že je na mieste. Aké? No, vyť ani štekať nemohol aby stádo nezistilo, že sme tu a tak som vymyslela niečo lepšie. Už niekoľko dní vopred sme si dohodli, že s nami pôjdu naši svorkový priatelia. A čo také iné by dokázali iný vlci? No, problém bol v tom, že to neboli vlci ale havrany. Keď už boli tí dvaja na mieste, mal Moon povedať havranovi, nech zakráka a ja by som mala urobiť to isté. A tak sme si dali znamenia a ňuchala som. Zrazu som zacítila zvláštny pach. Bolo to ako choroba.. Ňuchala som ďalej a bolo to tak. Na boku stáda stál mladý jeleň, s nejakou chorobou. Povedala som havranovi, nech si sadne na strom a ja som sa rozbehla.
(dopíšem)

Keď som mala presne 17 dní...
...
Mama ma zobrala starostlivo do papule. Áno, konečne sa dostanem von z nory.
Oslepila ma veľká žiariaca guľa na oblohe. Keď si môj zrak privykol na prudké svetlo, začala som sa rozhliadať okolo seba. Krása. V iných oblastiach by bola ešte tuhá zima, ale u nás sa už začínala jar. Z popod bieleho prášku vykúkala sýto zelená tráva, sem-tam sa objavili aj jemné fialové kvietky, na stromoch boli malé zelené puky listov - všetko ožívalo.
Upriamila som pohľad priamo pred seba. Uvidela som tam štyroch vlkov, ktorý na mňa zo záujmom hľadeli.
"Tak, toto je najstaršia - Kessu" povedala mama hrdlo.
Naklonila ku mne hlavu, pošepkala mi: "Toto je tvoja rodina" a postrčila ma ňufákom vpred.
mala som strach. Strach z toho, že by som sa im nepozdávala. Ale oni na mňa len milo pozerali. Akoby nikdy nevideli malé, roztomilé vĺča.
Zľava ležala v tráva moja o takmer dva roky staršia sestra Minoo, vedľa nej bol starší člen svorky - Sheem, potom mladá a silná alfa samica Coffee a šedivo-čierna vlčica v strednom veku - Linnéa. Linnéa ma desila. Celú tvár mala znetvorenú jazvami.
...

Dnes je horúci deň. Pre mňa, vlčicu s hustou srsťou, je to hotové utrpenie. Preto som sa rozhodla ísť sa potúlať po lese a nájsť jazierko alebo väčšiu rieku, v ktorej by som sa mohla okúpať. Oznámila som to členom svorky a vyrazila som. Po chvíli pomalého behu som došla k maličkému potôčiku, do ktorého som vstúpila. Voda mi siahala sotva po kolená, ale aspoň nejaké osvieženie. Ďalej v ceste som pokračovala po ňom. Rozhliadala som sa a ňuchala okolo seba, či neuvidím alebo neucítim vodu. Žiadnu som ale nevedela nájsť, preto som vystúpila v potôčika, potriasla labkami, aby som ich zbavila prebytočnej vody a začala stúpať do malého kopca, za ktorým sa nachádzala lúka. Toto miesto som veľmi dobre nepoznala a rada skúmam nové veci. Keď som vyšla, zacítila som... jemný ľudský pach!! Ach, ako ma tí hlúpi ľudia hnevajú, len tak si prekračujú hranice našej svorky! Napriek tomu u mňa zvedavosť prekonala strach, pomaly som sa priblížila, schovala sa za strom a pozrela sa na lúku. Zbadala som dvoch mladých ľudských mužov. Boli celí mokrí. Tak preto som ich necítila! A tiež to znamená, že tu niekde blízko musí byť voda... Zrazu vyšší muž pomaly pristúpil k nižšiemu, až sa skoro dotýkali telami, položil dlaň na jeho líce, zdvihol kútiky úst, naklonil hlavu na stranu, privrel oči a spojil svoje pery s perami nižšieho muža. Nechápala som, čo to robia. Potom obkrútil svoje ruky okolo nižšieho muža a pritisol si jeho telo k svojmu. Začala som sa báť, že ma zbadajú, tak som sa odplížila preč a začala sa znovu venovať môjmu pôvodnému cieľu - hľadaniu vody.

Keď som sa ráno zobudila, slnko ešte len začalo oblizovať svojimi lúčmi listy rastlín, ktoré rástli v okolí brloha. Z toho som usúdila, že je ešte skoro ráno. Rozhodla som sa chvíľu počkať na ostatných namiesto toho aby som ich budila. Po chvíli sa zobudil môj brat Alex a hneď ako otvoril oko som na neho skočila. Nečakal to a preto sa ani nebránil, začali sme sa kotúľať po brlohu. Neboli sme moc potichu a tak sa nám podarilo zobudiť aj všetkých ostatných. Mama išla na lov aby sme mali čo jesť a nám ako vždy prikázala aby sme ostali v brlohu a keby sme predsa len už vyšli tak maximálne 10 metrov od brlohu čo nebolo veľa. Prvé dve hodiny sme vydržali ešte vnútri ale potom nás to ťahalo čím ďalej tým bližšie k otvoru v brlohu až nakoniec von z neho. Po hodine hrania sa vonku som dostala nápad, keď som o ňom povedala ostatným nikto sa ku mne pridať nechcel- báli sa. Ale ja som tvrdohlavá a tak som sa rozbehla hlbšie do lesa. Chcela som ísť iba kúsok do lesa ale zvedavosť bola sinejšia a tak som išla stále hlbšie a hlbšie do lesa. Po chvíli začalo pršať tak som sa rozhodla že sa vrátim ale zrazu som zistila že neviem kam mám ísť...

Konečne posledná hodina, ešte 5 minút a budem môcť odísť zo školy. Začala som pozerať na hodiny a aj cez hlasné výlevy učiteľky som počula ako tikajú hodiny. Keď v tom mi na lavici pristál papierik. Obzrela som sa za seba aby som videla kto to hodil a uvidela som škeriaceho sa Redeana ktorí na mňa valil svoje krásne modré oči a čakal kedy si to prečítam. Rýchlo som začala rozbaľovať zgučvený papier na ktorom bolo napísané ´´ tak čo dnes podnikneme po škole ? pôjdeme do lesa ?,, ´´jasné veľmi rada ale...,, odpísala som ´´čo ale ?,, spýtal sa Redean, keď v tom zazvonilo a všetci vyleteli z lavíc smerom ku dverám. Okrem jedného spolužiaka ktorí mieril ku mne. ´´ ahoj Katka,, povedal zo zvláštnym leskom v očiach. ´´ čav Lukáš,, odpovedala som. Potom pokračoval ´´chcel som sa spýtať či by si so mnou niekam nešla ?,, ´´nooo.....,, váhala som. Potom za ním zrazu stál Redean ´´ona už má dnes niečo v pláne,, povedal z miernou zúrivosťou v hlase ´´a kto si ty aby si o nej rozhodoval ?,, spýtal sa urazene Lukáš. ´´som jej priateľ !,, povedal Redean hrdo. Potom Lukáš odišiel a Redean spustil ´´ty si zaváhala?,, ´´čože !?, nie! Asi...,, povedala som váhavo. A potom pokračoval ´´ale no tak! Videl som ťa,, ´´ale! Ty snáď žiarliš ?,, odpovedala som prekvapene ´´čože ? Nie, len o teba nechcem prísť,, povedal a pobozkal ma na líce. Usmiali sme sa na seba a ja som povedala ´´ideme ?,, vzal ma za ruku a povedal poďme.,, potom ako sme smerovali von zo školy sme uvideli Kess s Jackom ako na nás čakajú. ´´tak čo ideme ?,, povedala Kess keď sme práve prišli k nim. ´´kam ?,, povedali sme s Redeanom naraz. ´´no predsa na lov zo svorkou nie ?,, odpovedal Jack celí vytešený. ´´jej dá !,, povedala som preľaknuto. ´´že ty si na to zabudla ?,, Kess to povedala akoby to vedela. ´´hneváš sa ?,, spýtala som sa. ´´nie,, povedala kľudne Kess. ´´Že vy máte niečo v pláne ?,, spýtal sa Jack. ´´hej chceli by sme ísť do lesa,, povedal celí vytešený Redean. ´´fajn ja vás nejako vyhovorím, čawte,, povedala nakoniec Kess a s Jackom odišli. My dvaja sme sa rozbehli ku lesu a po chvíli keď sme tam už boli sme sa premenili a utekali sme ďalej ako keby sme ani nemali ciel proste sme bežali niekam do neznáma užívali sme si našu vysnívanú SLOBODU. Keď nás zrazu zastavila Jesika. ´´ale, ale...,, začala ´´ahoj Medy a Redean,, ( Jesika je ten najhorší vlk je falošná chvíľu sa s tebou chce spriateliť a potom... využije tvoju najväčšiu slabinu a už nikdy ti nedá pokoj mi s Kess sme to už zažili ) ´´čo tu chceš !!,, povedala som celá rozzúrená pretože kde Jesika, tam sú aj problémy. ´´hm... ale len tak som sa prechádzala po lese keď som zrazu ucítila nejakého človeka nejakého Lukáša či ako sa to volá,, povedala z úšklebkom na ksichte. ´´čože ?!,, spýtala som sa vystrašene. ´´kde je , čo si s ním urobila?,, kládla som jednu otázku za druhou ale odpoveď som nepotrebovala. Zrazu som ucítila jeho pach. Sedel opretý o strom hneď pri Jesike mal poškriabanú ruku až do krvi a bol omráčený. ´´Lukáš.,, Rozbehla som sa k nemu. ´´´počkaj !,, skríkol na mňa Redean, a hneď pokračoval. ´´ty mu chceš pomôcť ?,, ´´áno !,, povedala som presvedčene. ´´ale prečo veď je to len človek, alebo k nemu cítiš niečo viac ?,, to čo sa ma práve spýtal Redean ma zasiahlo. Mám Lukáša rada ale to je asi všetko, alebo nie ? je síce pravda že vždy keď vkročí do triedy a pozrie sa na mňa a usmeje to vo mne vyvoláva vážne zvláštne pocity ale... musela som odpovedať. ´´no já...,, viac som zo seba nedostala. ´´takže áno ? ,, stále sa pýtal Redean. ´´ja neviem čo k nemu cítim,, vyhŕkla som. A to čo sa ma potom spýtal Redean, na to nikdy nezabudnem. ´´musíš si vybrať Medy buď ja, alebo on !,, pokračovanie nabudúce