Prepáč, že to tak dlho trvalo. Nejak mi zmizla múza :/ :) Ale už je, ako vieš :)

To bol ale boj! Všetci sme si ľahli. Boli sme vyčerpaný a trochu aj zhrozený. A prečo zhrozený? Naše ležovisko bolo plné krvi a telami mŕtvych vlkov. Po bitke sme telá pochovali a tvárili sme sa akoby nič. No keď si to tak zoberieme to oni nás vyprovokovali. Alfa tej čudnej svorky prežil spolu so svojimi vlčicami. Ráno som sa zobudila ako prvá.
-Nechce ísť so mnou niekto na lov?
-Forest! My chceme spať!
-Tak nič...-sklopila som uši.
-Ja pôjdem - Sokrat vystrčil hlavu z nory v ktorej spal.
Usmiala som sa. Sokrat bol ku mne veľmi milý. Ale dôvod asi vedia všetci. Vybrali sme sa teda na lov. Možno po piatich minútach pomalejšieho poklusu sme spozorneli. Za kríkmi neďaleko nás sa pásol jeleň. Starý jeleň. Pripravili sme sa na útok, no jeleň sklopil uši a nastavil parohy. Tým nám naznačil, že nás cíti a nechce mať vo svojej blízkosti. Odcupkali sme teda preč.
-Mám nápad. Potešme Kess- navrhla som.
-Ako to chceš urobiť?-pýtal sa ma Sokrat.
-Kess má rada srnce, nie? Tak jej ho ulovme...
-Okej nemám problém....
Dopíšem neskôr, musím odísť a nechce sa mi to písať zasa.
Ďakujem za pochopenie.

Tri dni som bola sama v lese. Vlkom som bola, iba keď som lovila. Chcela som byť človekom, ani neviem prečo... Spávala som na zemi pri ohni, ktorý som si spravila a opekala som si na ňom zajace, ktoré som ulovila. Keď na tretí deň som sa začala tak trochu nudiť a mala som opäť potrebu sa zabávať a byť v niečej spoločnosti. Ale na územie našej svorky som sa nechcela vrátiť. Rozmýšľala som, kam by som mohla len ísť. Niečo ma napadlo.
Ako človek som putovala ďalšie tri dni, kým som došla na územie svojej bývalej svorky. Svorky History Wolfs. Prekvapilo ma, že nikto nepribehol, keď som prekročila územie. Prehľadala som celé územie okolo ležoviska, ale nikde nikto... Keď som prišla k ležovisku svorky, v nádeji, že ma niekto začuje, som zvolala: "Ako ide život, priatelia?"
"Kessu? Myslím, že my dve sa ešte nepoznáme." štekla na mňa Arriane hneď ako jej oči spozorovali pohyb. Pribehla ku mne a veselo zavyla. Svorka možno ešte nevymrela.
"Ahoj Arriane" pribehla som bližšie k nej.
"Ty ma síce nepoznáš, ale ja teba áno. Keď som ešte patrila k tejto svorke, občas som ťa tu videla." usmiala som sa na ňu tak, ako to len vlk dokáže..
"Ako to tu beží? Máte čo loviť?" spýtala som sa zo zdvorilosti.
Arriane nasala môj pach, aby si ma zapamätala a sklopila uši.
"Trochu dlhšiu dobu som bola mimo z niekoľkých vecí, ale už som v poriadku." povedala Arriane a pousmiala sa. Hanbila sa za to, že o sebe nedala vedieť ani len vodkyni.
"Kde je tvoja svorka s ktorou štekáš?" zaujímala sa Arriane a na moju otázku prikývla.
"Ani poriadne neviem čo sa dialo, nikto zo svorky neodpovedá." povedala Arriane.
"Moja svorka je ďaleko. Ale potrebovala som si oddýchnuť. Mala som to v poslednej dobe ťažké a keď to bolo najhoršie, nevedela som, kam ísť a tak som sa prišla pozrieť, či už je moja stará svorka v poriadku, pretože mi na nej stále nejako záleží. Ale vidím, že stále nie je... Mala by som nejako pomôcť ale neviem ako a moji vĺčikovia ma už určite zháňajú. Čoskoro sa budem musieť vrátiť do Zasnežených hôr... Nemáš nápad, čo by sme mohli spolu urobiť pre záchranu svorky History Wolfs? A čo sa ti stalo? A kde si vlastne všade bola?" vypytovala som sa.
Arriane ma počúvala a pokyvovala chvostom do rytmu.
"Nemám tušenie prečo tu nikto nie je. Možno skúsim ísť zaloviť a keď sa vrátim s čerstvým mäsom, zobudia sa z nekonečného spánku." povedala zamyslene lebo v žalúdku už mala celý koncert. Arriane bola veľmi hladná.
"Nestalo sa nič, len môj brat Rew už odišiel preč. Bolo načase aby si našiel svoju svorku. Aspoň že moja najlepšia kamarátka je stále nablízku." usmiala sa milo.
"Bola som neďaleko, sledovala prírodu a snažila sa prísť na iné myšlienky, hlavu som mala ako roztrieštenú na milión kúskov, snažila som sa každú spomienku dať na správne miesto...ale teraz som tu a som v poriadku, viacmenej..." štekla Arriane na vysvetlenie.
"Ahá. No ja niečo také prežívam práve teraz... Pomôžem ti niečo uloviť a potom budem musieť ísť už naspäť k svojej svorke. Ale možno sa ešte niekedy vrátim." štekla som a uprela som pohľad do lesa, kde som začula šušťanie kríkov asi tridsať vlčích dĺžok odo mňa.
(Úseky, v ktorých je priama reč Arriane, písala skutočne vlčica Arriane zo skutočnej svorky History Wolfs. Ja som tie úseky iba trochu poopravila.) (Pokračovanie 2. Nabudúce)

A koho to boli kroky? Alebo aspiň napíš pls koľkých vlkou.

Ach jaj.
-Kto si a prečo si nás obkľúčil?!
-Volám sa Rubet a som vlk ktorý hľadá alfu.
-Alfu?! Vypadni! Kessu tu tak či tak není!
-Kessu?
-Nestaraj sa!-vrčala Yllin.
-Ale budem!
Začala som vrčať a snažila som sa pri tom vyzerať hrozivo.
-Môžme to zobrať po zlom alebo po dobrom. -odvetil kľufným hlasom.-Vydíte týchto vlkou a vlčice? Všetci slúžia mne. Keď poviem môžu sa na vás vrhnúť slebo odklusať preč.
-My sa nevzdáme!
-Ste dve.
-Tri-ozvala sa Kess.
-Štyri.-aj Medy sa ukázala.
-Je nás päť-ozvala sa vrčiaca Selli.
-Šesť-Dezdemona!
-Sedem-Dee!
-Osem-Tess!
-Je nás deväť-zavrčala Šejla.
-Desať.
-Čau Sokrat!
-Jedenásť, dvanásť, trinásť, štrnásť!-to boli Dart, Darak a ich družky.
-Pätnásť, šestnásť!-Jack a Ridien!
No posledný hlas bol najväčším prekvapením a to hlavne pre Yllin.
-Sedemnásť-ozval sa akýsi vlk. Všetci sme sa pozreli za seba z kadial sa hlas ozval. Nikto z nás nevedel čo za vlka je to. Až na Yllin. Nebol to totiž vlk ale jeho duch. Yllin sa usmievala pričom jej po tvári stekali slzy.
-Ahoj Bernard.
Yllin plakala videla svôjho druha ako pri nás bojuje. Začal sa boj. Neboli sme až také silné keď tu zrazu vyšiel červený mesiac. Každý z nás bral po dvoch vlkoch...Vyhrali sme! Vlci ktorý prežili utiekli. Začuli sme ako Bernard víťazne zavyl. Pridali sme sa k nemu. Bol to tvrdý boj...no bol to náš boj....
Pokračovanie nabudúce :)....

V nore som pokojne ležala a oddychovala som. Čo sa asi deje ďalej? Zaujímalo ma. Pôjdem na ležovisko. Istotne tam bude aspiň Yllin. Aké šťastie!
-Ahoj Yllin. Nechceš ísť na lov? Strašne sa nudím a ty si jediná kto je tu.
-A veď prečo nie?
O niekoľko kilákov ďalej sme narazili na starého jeleňa. Chytili sme ho a odvliekli sme ho späť na ležovisko. Aj keď bol starý jeho mäso bolo výborné. Zrazu sme začuli akési zvuky. Možno o kilometer ďalej. Postavili sme sa a zbehli sme do istej dolinky. A tam bola svorka. Pozorovali sme ich bez pivšimnutia. Všetko bolo ok. No zrazu k nim pribehol Dart a za ním krívajúvi Darak. Obaja sa pozreli alfovi priamo do očí a uklonili sa. Alfa samca nazývali Gewiar a alfa samicu Tajga. Gewiar bol silný s hrozivím pohľadom, no Tajga pôsobila ako tá najjemnejšia dáma na zemi. Rozprávali sa o tom ako sa bude konať korunovácia. Zrazu Gewiar pozrel na svojich synov a prikázal im nájsť si partnerky. Nás to nezaujímalo a odklusali sme preč. Zrazu sa ozvalo bolestivé zavytie a prosíkanie o život. Bol to Darak. Práve slabý Darak. O jeho hruď sa opieral Gewiar pričom na neho ceryl zuby. Pribehli dve chudé ale rýchle vlčice. Obe mali sivú srsť a sivé oči.
-Najra! Konečne si tu!-zvolal Darak a pritisol k sebe vlčicu.
-Lea! Aj ty si nakoniec tu!-zvolal natešený Dart a viedol svoju družku do nory. Darak urobil to isté.
-Neviem ako ty, Yllin ale ja toto viacej riešiť nechcem.
-Máš pravdu.
Obe sme sa dali s vetrom o preteky. Výborne sme sa zabavili. Stopovali sme zvieratá, naháňali sme sa a zavyli sme si na čuernom vrchu. Pokojne sme oddychovali na ležovisku keď tu zrazu...
Pokračovanie nabudúce

Smutne som sa pozerala cez okná nášho domu.
-Prečo musím byť doma?-opýtala som sa mami.
-Lebo si chorá.
-Som vlk. A nádcha, pche! Z tej sa vlk vylieči rýchlejšie vonku ako dnuka.
-Tak sa bauč liečiť sa dnuka....a mala by si si pospať. Ak chceš do zajtra vyzdravieť.
Vzdychla som si. Nemala som však na výber. Ľahla som si a zaspala som. Sníval sa mi divný sen. Akoby Sokrátes vyháňal Darta a Daraka z územia našej svorky so slovami:
-Nájdite si iný domov! Niekde ďaleko, kde nebudete ohrozovať mňa a Forest! Bežte!
Dart a Darak by sa pokojne mohli na Sokrata vrhnúť no len zavrčali a odbehli. Zobudila som sa so strašným pocitom. Akoby to bola pravda. Mamka ndbola doma a tak som vybehla do lesa kde som sa premenila. Našla som Sokrata ktorý kričí na Darta a Daraka. Skočila som mu do cesty.
-Čo to preboha stváraš?!
Sokrat sa neozval.
-Dostal si otázku. Požadujem odpoveď!
-Nič...
-Nemysli si že som blbá!
V očiach sa mu značilo odhodlanie a ak to bude nutné, tak aj zakročiť.
-Sú to moji kamoši. Nebudeš ich vyháňať! Pozrela som naňho. On len sklopil zrak a ticho čakal čo sa stane. Otočila som sa na Déčka(Darta a Daraka).
-Nespravil vám nič?
Darak sa otočil bokom a ukázal krvavú ranu v boku. Skoro som odpadla od zhrozenia. Začala som vrčať a zaháňať Sokrata ďalej a ďalej a ďalej.
-Teraz sa o neho budeš starať dokým nevyzdravie. Keď sa ešte raz stane nečo takéto, tak ti to vrátim ja!
S týmito slovami som odišla, a kládla som si otázku:
-Ako to?....
Pokračovanie nabudúce...

Tento príbeh sa začal keď som mala 15...Mama mi povedala že moja stará precestovala veľkú diaľku len pre to že si chcela so mnou prehovoriť.Zavolala ma do nádherného paláca ktorí bol vetší než 8 domou na našej ulici.
S.m: Ahoj tak ti si tá moja vnučka?
D: no ja ja áno!
S.m: no tak poď so mnou niečo ti ukážem.....
S.m:No tak ideš??
D: No dobre ale....
D:....Úžas!!
S.m: Tak poď!! Máme tu prichystaný čaj..
D: Hmmm a vlastne prečo si obcestovala celý svet len ........
skočila mi do reči
S.m: Vieš kedže som vo veku ...... no tak by si mala niečo vedieť
S.m: No vieš ja som kráľovná a tvoj otec mal byť kráľom no pred
korunováciou ho zabili a kedže ty si jeho jediný potomok tak si právoplatne princezná!
D: Ja ja ja som Princezná!!?

POKRAČOVANIE NA BUDÚCE

Pomocník:
S.m:- Stará mama
D:-Dee

Bežala som po lese, zatiaľ čo mi po jemnej srsti na tvári stekali slzy. Utekala som pred zradou a smútkom. Pred Medy a Jackom. Ako mi to mohli urobiť? Ako sa mohol Jack, ktorý bol ešte donedávna mojím druhom, bozkávať s Medy? A čo Medy? Od nej som to čakala najmenej...Bola moja najlepšia kamoška a sesternica už od narodenia. Ako ma mohla tak zradiť? Na tieto otázky už asi nikdy nedostanem odpoveď.
Skryla som sa pod skalou. Medy a Jack prebehli okolo mňa bez povšimnutia. 'Super' pomyslela som si. Bola som rada, že si ma nevšimli. Hneď ako zmyzli z dohľadu, vyšla som spod skali a utekala opačným smerom, smerom, ktorým som prišla. Ale ležovisko svorky som obišla. Nechcela som, aby sa na mňa s otázkou pozeralo toľko párov vlčích očí.
...Bola som tu. V cieli. Stála som na dvoch nohách pred domom mojej rodiny. Pomaly, pomaličky som otvorila dvere. Super! Nikto nebol doma, čo mi vyhovovalo. Vybehla som hore schodmi do mojej izby, strhla nákrčák z vešiačiku za dverami a zbehla naspäť dolu. Vyšla som na záhradu. Zacítila som vôňu koní. Konečne. Ten ďeň, čo som tu nebola, sa mi zdal ako večnosť. Preliezla som ohradu a podišla ku kobylke Lare. Vyviedla som ju von z ohrady. Vyhupla som na jej chrbát a popchla ju do rýchleho cvalu. Cválali sme pozdĺž ohrady. Keď sa ohrada ohýbala doprava, my sme cválali ďalej rovno. Na ceste neišlo žiadne auto (čo je zázrak) a tak sme sa ani nezastavili a chceli sme prebehnúť aj cestu, keď odrazu sa zo zákruty pár metrov od nás vyrútil obrovský kamión. Boli sme v strede jeho jazdného pruhu. Už som nás videla, ako nás kamión odhadzuje do diaľky a my bez dychu ležíme na ceste, v kaluži krvy.
No nestalo sa tak. Lara uskočila dozadu a mňa zhodila na zem. Prudký náraz o zem mi vybil dych. Podoprela som sa rukou, aby som sa mohla postaviť, ale do ruky mi udrela silná bolesť. Oprela som sa teda o druhú, postavila som sa a začala som kašľať. Dych sa mi už vrátil. Ale ruka ma stále viac a viac bolela. Dala som si dolu mikinu a omotala som si ju okolo ruky. Stále ma bolela, ale teraz som sa nechcela sústrediť na bolesť ruky. Uvedomila som si, že Laru do toho ťahať nechcem... A tak som ju tlapla po zadku a ona sa rozbehla naspäť na pastvinu.
A rozbehla som sa do lesa. (Pokračovanie nabudúce)

Chrúmala som kosti svojej obete a spokojne som sa pozeralq pred seba a počúvala som zvuky lesa. Vtáky čvirikali a bolo počuť ako šumia listy. V diaľke som začula radostné vytie a rýchle kroky. Usmiala som sa a ďalej som si vychutnávala kosti jeleňa ktorého som ulovila. Sokrat si ľahol. Cítila som však prítomnosť ešte dvoch vlkou. Pomaly som zdvihla zrak.
-Dart! Darak! Jak vás rada vidím. Zase ste sa prišli ukázať?
-Áno. Chceli sme ťa pozvať aj s tuna Sokratesom k zamrznutom jazierku pod čiernym vrchom.
-Zaujímavý návrh.
-Takže ideš?-opýtal sa Sokrat.
-Okej.
-Super.
-Ale až zajtra. Dneska sa necítim na cestovanie.
-Zajtra až slnko bude svietiť nad čiernym vrchom, prídeme za tebou.
-Teda zajtra!
Vlci odbehli akoby sa ani neobjavili. Ja som len zatvorila oči a zasa začala počúvať čo sa deje okolo mňa.
Zajtra pokračujem...