Ďakujem :-)

-Tak teda dobre.
Rýchlejším poklusom sme sa vybrali smerom z kadiaľ bolo cítiť srnca.
-Nemám slov...-pred nami stál najväčší srnec ktorého spm kedy videla.
Netrvalo to ani 10 minút a svorka ho hltala po veľkých kusoch. Sokrat ako obyčajne zmizol a ani nedal vedieť kde. Slnko svietilo len pomenej a tak som sa rozhodla že pôjdem domov. Na okraji lesa som sa premenil a cez ihrisko odbehla skratkou k našemu domu. No výborne-povzdychla som si. Dnuka sa totiž črtali tváre mojich rodičov, babky a...bratov. Vošla som do domu pričom stačil jediný pohľad na rodičov a zistila som že som už mala byť doma. Logiku dospelých nepochopím. Leď spím v lese a ráno prídem nemajú proti tomu nič, ale keď prídem neskoro večer ceria na mňa zuby. Aspoň nie tak ako bratia. Na tých som pohľadom vrčala aj ja. Bola nedeľa, no zajtra sa pokračujú prázdniny.
-Sadni si-ostrý príkaz mojej matky som musela poslúchnuť.
-Kde si bola?
-Ty vieš.
-A čo keď ma to zaujíma, a neviem kde?
-V lese...
-Aha. Takže les je dôležitejší ako rodinná oslava?!
-Aká rodinná oslava?
-Narodeniny tvojej tety!
-Ospravedlňujem sa.
-Mne sa opravedlňovať nemusíš. To tete.
-Dobre!
- Choď sa prezliecť a ideme.
Vzdychla som si. O polnoci keď som už bola doma a tak som sa vybrala vonku.

Bola som sama, takže som si na narodeniny išla uloviť lososy- moje naj jedlo.
Nikto si na mňa nespomenul.
Bola som smutná. Po rýchlom a úspešnom love som išla do ležoviska pozrieť sa, či tam nie je Kess, že by sa zmenila na človeka, založila oheň a opiekla lososa, ako som to chcela vždy vyskúšať. Keď som tam prišla všetci sedeli okolo ohňa a zavyli: Všetko najlepšie!
Nemala som slov, bolo to úplne super!

všetko naj mne XD

Všetko naj!

ďakujem :)

Aj ja sa ešte pripájam s gratuláciou, aj keď trochu oneskorene:/ :)

Chceli by sme sa podeliť o báseň, ktorú sme napísali (ospravedlňujeme sa, že nie je o vlkoch)

Tvoj pohľad ma páli na duši
ako tisic plameňov.
Čo si mysliš, nik netuší.
Možno rozmýšlaš nado mnou.
Pozrieš sa na mňa, srdce mi zabuší.
Máš tisíc pohladov, ale iba jeden patrí mne
Ten pohľad ma nikdy neminie.
Prvé stretnutie, prvý bozk.
Od vtedy nemali sme nikdy dosť.
S tebou všetky krásne chvýle.
Ale všetko také raz pominie.
Zrazu medzi nás niekto vkročil
A to krásne navždy skončil.
Teraz ma už nevídaš
Ale ty mne stále chýbaš.
Teraz ma už akoby nevidíš.
Bolo to krásne divadielko, kedy sa ukloníš ?
-M&K :3

Krúžili sme okolo seba s alfou- otcom Jacoba. Jacob stál obďaleč a zvádzal vnútorný boj, či má veriť mne alebo jeho otcovi.
Naraz sme zastavili a otočili sa oproti sebe. Začula som šušťanie kríkov. Rýchlo som zavetrila. Bol to zajac.. počkať... aj dva vlčie pachy. Nemala som čas zisťovať kto boli tí vlci, lebo už sme bežali s alfou oproti sebe.
Nerozmýšľala som, mala som taký otupený mozog, ako pri love.
Všetko si pamätám len matnejšie a že sa to odohralo rýchlo...
Ako sme bežali, naraz som vyskočila a preskočila alfu, rýchlo som sa zvrtla a uhryzla ho do stehna, tam kde je mnoho svalov. On zaskučal a normálnou rýchlosťou sa otočil, keďže nevládal rýchlejšie. Nasledovala rýchla výmena hryzancov, úderov labami, škrabnutí aj prázdnych cvaknutí zubov.
Vytrhla som mu nejaké chumáče chlpov a spravila som mu škrabance na líci. On mi bolestivo hryzol do prednej nohy a urobil aj drobnejšie zranenia. Náš bojový kruh bol už celý od krvi najviac z nohy alfy. Boli sme obaja už dobití, ale ja som na to bola lepšie.

Arriane sa pousmiala.
"Áno, bude rozumné ak sa potom vrátiš ku svojej svorke." štekla Arriane a napriamila uši, pretože aj ona začula nejaké zvuky.
"Počuješ to?" opýtala sa ma.
"Jasné, že počujem!" povedala som s nadšením a obe sme vyštartovali smerom ku zvukom.
Už Arriane nemusela odpovedať. Bežala ku zvuku a vycítila králika. Radostne prižmúrila oči a skočila na jednu hnedastú kôpku chlpov. Dlhšiu dobu bola Arriane sama a jej lovecké inštinkty sa o niečo zlepšili. Králika odbavila zachvíľu. Očkom mrkla na mňa, či som tiež niečo chytila.
Keď som videla, že králika chytila Arriane, skočila som a labou švihla po myši. Obe sme sa najedli.
"Tak...ja už budem musieť ísť." chvíľu som sa odmlčala "Ale toto nie je zbohom. Určite sa tu ešte niekedy ukážem"
Arriane radostne dojedla a hneď potom začula ako niečo hovorím. Pozrela sa na mňa a vážne prikývla.
"Máš pravdu, uvidíme sa. Kým sa vrátiš, pokúsim sa svoju svorku prebrať k životu." povedala.
Súhlasne som prikývla "Áno, a ak by som po ceste uvidela nejakého vlka, tak ho určite sem pošlem. Odchádzam teda a neviem kedy sa vrátim, keďže mám vlastné starosti ako alfa. Možno to bude až za pár rokov, neviem...Tak ahoj"
Mrkla som ľavím okom a vydala sa na dlhú cestu do Zasnežených hôr..
Na moje slová len nemo prikývla a nechala vetrík aby sa hral s jej srsťou.
"Uvidíme sa." usmiala sa a to bolo všetko, čo povedala. Keď som odišla, Arriane odbehla do svojho tábora, kde boli ostatní zo svorky. Letmo na nich pozrela a pousmiala sa.
"Chýbate mi." šepla potichu a ľahla si do odľahlého kúta.
(Časti, kde je Arriane písala skutočne vlčica Arriane z mojej bývalej skutočnej svorky History Wolfs, len som tie pasáže trochu poupravila) (Ďalšie pokračovanie nabudúce ;) )

Kedy bude ďalšie poktačovanie?