Už sa teším :)

Povedala som si že nechcem len tak ležať a pozerať na mesiac. Tak som sa rozhodla trošku pohýbať kostrou a trochu si poklusať. Pravdepodobne som vizerala celkom divne. Veď kto kedy videl vlka klusať? No tak fajn...zrazu som sa potkla a čumákom rýpla o zem. AU! To bolí! Ale narazila som na niečo tvrdé a tenké v snehu. Žeby kosť? Vyhrabala som to zo zeme. Vtedy som sa zhrozila. Starý alfa, ktorému som len nedávno zachránila krk pred Eloyou tam ležal zmrazený na kosť. Chvíľu som len cúvala pri pohľade na telo. Ach jaj! Zasa som narazila do dačoho špicatého. Ďalšie telo. Tentoraz neznáme. Hrabala som istú chvíľu, kým som nevyhrabala všetky telá. Aj len z pohľadu som zistila, že toto nie je dobré. Vlčie telá boli poukladané tak, akoby jeden za druhým bežali. Boli medzi nimi rozdieli v čase úmrtia. Alfa len nedávno, A vlk ktorý bol pred ním bol už polorozpadnutý. Dýchala som rýchlo. Bol to kruh. Kruh času. Kruh obetí. Kruh smrti. Vybehla som z neho a mierila k ležovisku. Napadlo ma však že Eloyi pôjdem nachytať rybi. Nie som hladná. Ja sa zabavím, ona sa poteší. Teda aspoň dúfam. Prišla som a keďže ona je vlk, je v lese furt. Áno, aj teraz je tu. Odovzdala som jej lososi a bežala domov. Mama mi vynadala, lebo som bola dlho vonku...teda v lese. Vybehla som do izby a prezerala som si všetky mapy nášho lesa. Ten kruh som si vyznačila presne. Rozhodla som sa ho sledovať. Ajaj. Ide mama. Určite sa bude pýtať čo robím. Tak zakryjem rukou miesto na mape a nevšimne si to.
-Čo si pozeráš?
-Študujem les.
-Ty?
-A veď prečo nie?
-Si tam deň čo deň a študuješ ho? Nepoznáš ho len tak náhodou lepšie ako tento dom?
-Možno.
-No dobre. Zajtra idem do mesta do práce. Budem tam celí týždeň. Buď dobrá.
Počkám kým odkráča. Ako keby toto nebolo mesto. Pravda. Je to dedina. Polodedina. Krásna dedina. Označené miesto musím nazvať. Mám pre neho perfektné meno. Kruh času a hrôzi.

Jacobov otec- alfa by sa bránil, keby ešte vládal.
"Vzdaj to!" zavrčala som na neho, keď som funela na jeho krk.
"Yllin, nerob to!" zakričala jedna z vlčíc, čo prišli počas boja. Bola to Forest. Zacítila som aj pachy ostatných vlkov zo svorky.
"Prečo by som nemala!? Zabil mi to čo mi bolo najmilšie!" odvrkla som, ale aj som žmurkla smerom k nim, aby ma nebrali vážne, že len straším alfu.
"On by ti to neodpustil.." a pozrel na Jacoba.
Na to som nepomyslela, že by mohol jeho využiť proti mne.
"No, aj tak.. nie som taká bezcharakterná ako ty.."
"Ale, niekto sa tu hrá na charakterného? Si ako Bernard! Samé charaktery, dobré skutky.." a napľul na zem.
"Ja ťa... !" zakričal Jacob, ktorý konečne pochopil, že som mu neklamala.
"Nie!" zavyla som. Nechápavo sa na mňa pozrel.
"Prosím, mohli by ste ho postrážiť a zaviazať mu tú nohu, nech nevykrváca? Ďakujem.." povedala som svorke.
"A ty Jacob, poď so mnou. Musím ti všeličo povedať.." a odišla som v ústrety lesu. Jacob na dohonil.

"Čo je Yllin?" opýtal sa Jacob úplne zbytočnú otázku.
"NO, okrem toho, že ma skoro zabil tvoj otec, že všetkých zradil, že si mi neveril, tak nič," povedala som sklamane.
"Yllin..." oslovil ma.
"Už ma tak nevolaj. Mám pocit, že som iný vlk, ako keď sme sa stretli.
Yllin, bola tá vlčica sklamaná životom, ešte celkom šťastná, že má priateľov a už mala zahojené rany, po strate druha a otca. Naučila sa žiť so stratou všetkého čo mala rada, ak nerátam túto svorku." skonštatovala som svoj dovtedajší život. Cítila som sa lepšie, akoby som presne vystihla čo som dovtedy cítila. On len počúval a rozmýšľal.
"Kým som stretla teba, už som až tak nespomínala na minulosť. Žila som prítomnosťou, viedla som rozhovory s alfou, a najlepšími priateľmi zo svorky. Ja nevravím, že je problém v tvojom vnútri, ale až príliš mi pripomínaš všetko čo som stratila. A teraz si myslím, že by som mala napraviť všetko čo som spôsobila. Musím splniť sľub, čo som dala Moonovi a iné veci. Preto ťa prosím, rozíďme sa v dobrom."
"Yll.. teda, no neviem ako ťa mám volať, som z toho zmetený no, ale pochopil som že potrebuješ pauzu," prikývla som, ako hovoril, "je mi to ľúto, ale tvoje rozhodnutie príjmam. No, keď budeš niekedy chcieť, vždy budeš zapísaná v mojom srdci. A ďakujem, že si zo mňa spravila alfu našej svorky. Nikdy ti to nezabudnem."
"Som rada, že to takto berieš. A za vodcovstvo nemáš za čo," usmiala som sa, "ale poďme už naspäť."
Keď sme sa vrátili, zvláštne na nás pozerali, ale nič sa nepýtali. Pár dní u nás zostali, aby Jacobov otec vedel prejsť cestu naspäť, do ich svorky.
"A ako ťa mám, alebo neviem či máme všetci volať?" opýtal sa Jacob.
Po chvíľke rozmýšľania som povedala. "No, budem rada, ak by ste ma volali Eloya. A ak nie tak nevadí.. iba vám odtrhnem hlavu."
Jacob sa začal smiať na celé kolo, aj keď ostatní vlci nasadili kamenné tváre. Po chvíli Jacobovho záchvatu smiechu sa už smialo celé ležovisko.

Dzivé! Tákže som zachránila krk tomu divnému tvorovi čo ťa skoro zabil? No okej, ako myslíš Eloya... a máš pravdu s tím smiechom po Jacobovom záchvate... furt keď sa dakto začne smiať, tak sa začnem smiať tiež. Ale fakt super príbeh.

Mno, veľmi som nepochopila až po Jacobov smiech. :D ale ďakujem. Toto vyvrcholenie príbehu som vymýšľala fakt dlho. A zakomponovala som tam aj Moona, keďže si sa ma pýtala. Na jeho prítomnosť sa môžeš onedlho tešiť. :) (ja by som na neho pomaly aj zabudla XD )

Okej...teším sa :)

Tak vitaj, "nová" vlčica Eloya! :D

ďakujem, ó veľká alfa :D :D

Svet je zahalený v mlhe, pekné chvíle už nie sú pre nikoho drahé.
Hľadím do neba a dúfam v to, že raz stretnem ho.
Každý deň pohladom ma minie, neviem či prežijem moje snenie.
Myšlienky v hlave sa bijú, môj smútok ale nikdy nezmyjú.
každodenné utrpenie musím zvládať, neviem čo s tým, pomaly začínam padať.
Raz padnem hlboko niekam až na dne, ale ja vstanem a nejak to zvládnem.
Pretvárky pred ľuďmi ktorých ani nepoznám, aj keď sa snažím, nikdy ich nespoznám.
Ich falošné tváre divadielko hrajú, v tej svojej hre vždy vyhrajú.
Keď nehráš s nimi, odsúdia ťa z ostatnými.
Ale ja som iná než oni, tak nech sú pre seba svoji.
V mojich žilách vlčia krv prúdi, som síce iná, ale mne sa to lúbi.
(tak čo lúbi sa ? :))

peknéé :)