na zdramatizovanie :D

Ok, ale aj tak sa budem snažiť volať ťa Eloya :D

Po dlhom a hlavne náročnom, celodennom behu sme pri západe slnka dorazili na okraj toho mini-mestečka, ktoré mi tak chýbalo. Premenili sme sa do svojej ľudskej podoby a kráčali sme cez nočné, vysvietené mesto k lesu. Medy si chcela po niečo skočiť do jej bytu. Mne sa nechcelo šliapať po schodoch a tak som ju čakala vonku, keď zrazu som začula vlčie vytie, ktoré som nespoznávala. Vystrašilo ma to. Už som si začala robiť starosť o našu svorku. Čo ak naše územie obsadila iná svorka za ten čas, čo som bola preč? Nie, vlčice od Zasnežených hôr by sa vedeli ubrániť. No aj tak som to chcela overiť. Medy sa síce bude čudovať, kam som zase zmizla, ale ja som proste musela vedieť, čo sa deje.
Prišla som k budove miestnej školy. Zakrádala som sa pomaly, aby ma nádejný nepriateľ nezbadal. Keď som bola tak blízko, že som videla, čo sa tam deje, vyskočila som spoza školy.
„Kess! Aká som rada že ťa vidím.“ povedala Forest.
„Na reči nie je čas, ak chceš prežiť.“ odpovedala som jej v stručnosti.
Forest vrčala na pre mňa neznámeho vlka. Ale mala som tušenie, že je to jeden z jej bratov. Mohol to byť Dust. Ale tento vlk bol na neho príliš mocný a vyzeral staršie, ako nám opisovala Forest Dusta. Takže asi to bol Never again. No vlastne...nebol tam iba ten. Na boj proti nám sa chystala celá veľká svorka. Pätnásť vlkov. Do čoho si sa to Forest len namočila?...
Bojovali sme, ako sme len mohli. Hrýzli sme, trhali, driapali a šklbali. Na našu stranu sa pridali dvaja vlci z nepriateľskej svorky. Nakoniec sme vyhrali. My, piati, sme porazili jedenásť člennú svorku.
Všade bola krv. Dvaja vlci, ktorý sa pridali na našu stranu, sa volali Darak a Dart. Darak s Daratom odbehli preč. Forest si vzala ledva žijúceho Sokráta na chrbát a odniesla ho preč. Zostala som sama v kope krvi, mŕtvol a ťažko zranených vlkov. Nechcela som spôsobiť ešte ďalšie straty životov a tak som pomohla raneným vlkom vstať. Tí hneď, ako dokázali sami chodiť – vzali nohy na plecia. Zrejme mali predo mnou rešpekt. Mŕtvoly som odtiahla do lesa.
„Hillar?“ zavolala som menom svojho havrana.
„Kukuč!“ zvolal z konára stromu nado mnou.
Pravdu poviediac, vydesil ma. Celú dobu ma pozoroval z bezpečia vysokého konára.
Zaklonila som hlavu, aby som na neho dobre videla.
„Postaráš sa o nich?“ spýtala som sa.
„Na mňa sa môžeš spoľahnúť“ povedal svojím smiešnym hlasom a naklonil hlavu doľava.
Síce som nevedela, čo sa s mŕtvolami stane, ale hlavné bolo, že budú preč a nikto ich nebude vidieť. Už ma to viac nezaujímalo a odbehla som späť – pred byt Medy.
Povedali sme si, že dnes sa ešte neukážeme pri ležovisku svorky. Boli sme unavené a neboli sme pripravené na toľko otázok, kde sme boli. Rozpovedala som jej, čo sa stalo pri škole a od únavy som odpadla v posteli.

(PS: Toto pokračovanie bolo dosť rýchlo napísané, nakoniec :D. Ďalšie pokračovanie zase nabudúce :) )

Super urobené, napísané, jednoducho umelecké dielo! Strašne dobré! Každú časť čítam ako stroj (teda myslím rýchlosť) a pri tom si strašne užívam. Je to veeeeeľmi dobré. Teším sa na ďalšiu časť XD

:) zaujímavé, ako vždy ;)

Ďakujem vám, vlčice:)

A Kess? Malá otázočka. Mám ešte čakať, chceš urobiť viac príbrhov ohľadom deja?

je to na tebe:) je to tvoj príbeh :D Ale ešte rozhodne tento bude pokračovať :) Ešte jeden boj v ňom bude, udobrenie s Jackom a potom už sa zapojím do podivností, čo sa dejú :)

Okej. Dám len dačo ako vysvetlivku čo a ako...

Už opäť som putovala po lese. Prešli dva dni, čo som videla Arriane. Premenila som sa na vlka, že si idem niečo uloviť. Lov nebol náročný, pol kilometra odo mňa sa pásol starý a chorý srnec. Skolila som ho, dovliekla ho k môjmu nočnému táborisku a začala si na ňom pochutnávať.
Keď vtom som sa ocitla na zemi, zavalená nejakým vlkom. Zo sebaobrany som naslepo kúsla do niečej laby a prehodila som vlka cez seba. Teraz som stála na nohách a vedľa mňa sa tá vlčica otriasala od šoku. Zľakla som sa, či som jej nič nespravila.
"Si v pohode, Medy? Prepáč, bolo to nečakané a urobila som to nejak automaticky, bez rozmyslu."
"To nič, som v pohode" roztopašne sa na mňa usmiala. "Nepamätáš? Ja som vždy v pohode." dodala a začala si obzerať moje táborisko.
"Tak?" spýtala sa Medy, zatiaľ čo si stále obzerala táborisko.
"Čo tak?" nechápala som.
Medy sa vzpriamila, nastražila uši, upriamila na mňa pohľad a povedala: "Tak...Čo tu robíš?"
"Ako, že čo tu robím?"
"Prečo si odišla?"
"Ahá, to...potrebovala som si prečistiť hlavu"
"To si nám nemohla aspoň povedať, kam ideš? Alebo, že vôbec niekam ideš? Báli sme sa o teba.."
"Medy...skús ma pochopiť.."
A nastalo ticho. Medy si začala znovu obzerať moje táborisko a ja som sa pustila do zdochliny srnca.

O mojom náhlom odchode už nepadlo ani slovo. Podľa mňa si Medy uvedomila, že by spravila to isté. Že aj ona by si potrebovala vyčistiť hlavu...
Porozprávala som jej, ako som bola navštíviť svorku HW a že som tam našla iba Arriane. Ona mi na oplátku vyrozprávala, ako ma hľadali.
Zvyšok večera sme si spievali pri ohni našu obľúbenú trampskú pesničku.

"Vymyslel jsem spoustu nápadů, aúú
Co podporujou hloupou náladu, aúú
Hodit klíče do kanálu
Sjet po zadku holou skálu
V noci chodit strašit do hradu, aúú

Má drahá dej mi víc (dej mi víc)
Má drahá dej mi víc (dej mi víc)
Má drahá dej mi víc své lásky, aúú
Já nechci skoro nic (skoro nic)
Já nechci skoro nic (skoro nic)
Já chci jen pohladit tvé vlásky, aúú"
(Olympic - Dej mi víc své lásky)

A všelijaké iné pesničky, až kým sme nezaspali. Na ďalší deň sme ďalej putovali. Smerom k územiu svorky Od Zasnežených hôr. Veľmi mi chýbala. Všetko v nej. Začarovaný kruh, lesy, rodina, kone a hlavne moje "sestry"-vlčice. Aj Reedean s Jackom. Veľmi mi už chýbali. Nevedela som sa dočkať, kedy konečne prídeme.

(pokračovanie nabudúce. A snáď čoskoro :) )