-Dobré ránko!
-Aj tebe For.
-Ako noha? Nie si hladný? Mám ti pomôcť vstať?
-Už nie som zranený...
-Hhhh. Musím si odpočinúť.
-Pokojne Forest. Ja som už dosť silný. Idem loviť.
-Ja idem domov.
-Aha. Do ľudského...
-Áno. Nemôžem sa neukázať. Mamka sa bude báť.
-Dobre. Postrážim ti brloh.
-Ďakujem.
Odišla som a keď boli domi na dohlad premenila som sa a prešla som domov.
-Áhoj, Forest. Jak dávno som ťa nevidela. Kde si bola?
-Prepáč ...
-Mmmm...už zase v lese?
-Som v pohode.
-Stretla si bratov?
Pri tomto slove som ostro zavrčala.
-Takže áno...Sú v poriadku?
Po tejto otázke som sa pobrala do izby. Babka vedela aký je naš surodenecky stav a preto len ticho potriasla hlavou a ďalej čítala svoj časopis. Ja som počuvala hudbu a zaspala som pri nej. Keď som sa zobudila vytrielila som do lesa. Ani som sa pred premenou nenamáhala zastaviť sa. Urobila som prostý kotúľ letmo a po vstatí som už bola vlk. Rozbrhla som sa k Sokratovi ktorý spokojne hrýzol kosť. Predstavila som ho svorke. Keď som sa spytala či môže ostať povedal že musí ísť za Darakom a Dartom. Usmiala som sa a zavyla som z plných pľúc:
Auuuuuuuuu!

Bola som unavena a tak sa tento až tak nevidaril. Chystám ďalší

...mŕtvy.
Na druhý deň som sa pripravovala na to že sa onedlho ukáže Never again (brat). Škola bola to najhoršie miesto kde som mala prečkávať dlhé chvíle a ja som bola vzrušená a nedokázala som sa na nič sústrediť. Okolo poludnia keď som sa chystala na lov, započula som ostré vytie ktoré mi bolo známe...Never! Zavyl ešte raz. To mi stačilo. Rozbehla som sa za ním.
-No poď už! Čakal som dosť dlho! Ideme!
-Prrr Never. Snáď ti Dust nepovedal že sa nevrátim? Svorku už mám a k tebe, chladnokrvnej beštii a nanešťastie aj bratovy sa už nikdy nevrátim!
-Naozaj?-spýtal sa Never s úškrnom. Počula som ako jeho SBS-kári popchávajú akéhosi vlka dopredu ku mne. Toho vlka poznám, ale kto je to...Sokrátes!
-Sokrat!
-Čakaj, čakaj. Môžeš prísť o život ak urobíš chybný pohyb. Ale nie len ty.
-Čo si mu to spravil ty beštia!-v očiach som mala slzy. Sokratova kedysi nádherná sivá srsť bola teraz zakrvavená. V jeho nádherných očuach sa značil strach. Vtedy sebavedomý a silný vlk bol ustráchaný a podviživen.
-Pusť ho!
-Prečo by som mal???
-Ak nechceš pocítiť silu mojich tesákov a pazúrov nechaj ho!
-Ak ma porazíš prepustím ho.
Rýchlo sa stmievalo a na oblohe sa ukázal červený mesiac. Pocítila som nával energie a sily akú son ešte nukdy necítila.
-VRRRRRRR!-zavrčala som a pustila som sa do neho. Mala som silu no keďže on bol vlk a ja vlčica nemala som dosť síl. Keď som bola zvalená na zemi a očakávala som to najhoršie začula som rýchle kroky a videla som ako akýsi vlk zvalil Nevera.
-Kess! Aká som rada že ťa vidím.
-Na reči nie je čas ak chceš prežiť.
Bojovali sme statočne proti celej svorke no dvaja vlci nemajú šancu proti pätnástim. Dvaja vci z Neverovej scorky nám začali pomáhať. Hrýzli a trhali ako sa len dalo. Vyhrali sme! Všetci štyria sme boli zmordovaný. Vystrašila som sa však najmä z tohi čo som uvidela na zemi. Štyria vlci mŕtvi, piati ťažko zranený traja ušli a a ostatok okrem alfy teda Nevera tvorili naši zachráncovia a Sokrat ktorý ledva stál na nohách. Pod nami bola samá krv. Ťažko povedať či sme boli pri vedomý. Všetci sme boli v šoku a ani sme sa nepohli. Never sa skúšal postaviť na nohy no jeho skrvavená noha bola na tom veľmi zle. Vlci sa nám predstavili. Prvý čierny sa volal Darak a druhý bieli sa volal Dart. Vraj sú to bratia aj keď na to nevizerali. Aj my sme sa predstavili. Dart a Darak sa uklonili a odbehli preč. Ja som si prehodila Sokráta cez chrbát a niesla som ho do svojej nory...
Pokračovanie nabudúce(čiže zajtra)

Vrčala som tak hrozivo ako sa len dalo.
-Čo tu robíš, Dust elite!?
-Trikrát hádaj! Prišiel som navštíviť SESTRIČKU.-povedal Dust ironicky.
-Čo ,tu, robíš?!
-Nonono, Forest. Mamka ti zabudla povedať že na MLADŠÍCH SÚRODENCOU sa nevrčí?
-Ak nechceš prísť o svoj NÁDHERNÝ kožúšok, zmizni!
-No dobre ako chceš!
Obidvaja sme po sebe skočili ale bitka netrvala dlho. Zvalila som Dusta na zem a pritisla som ho silnejšie k zemi.
-Kto je teraz bezbranný?
-Okej, okej. Len som ti prišiel povedať že Never again si po teba zajtra príde.
-Snáď nevidíš že toto je moja svorka? Tak fajn, POSLÍK! Môžeš mu odkázať že mi je jedno že je alfa nejakej smiešnej...
-Východnej svorky! Na tú tvoja svorka nemá!
- Myslím že ty na ňu nemáš! Nezabudni mu teda povedať že sa nevrátim. Svorku už mám a neodídem!
- Never ťa premôže! Nezabúdaj na Sokrátesa!
Ale veď Sokrat je...
Pokračovanie nabudúce

„Jacob, veríš viac vlčici, ktorú poriadne ani nepoznáš, alebo svojmu otcovi a vodcovi svorky?“
„Neviem, komu by som mal!“ zavrčal zlostne Jacob, v ktorom sa zračilo odhodlanie, ktoré mi pripomenulo Bernarda, keď bojoval s betami.
„Naozaj nevieš?“ bojovne ukázal biele tesáky jeho otec, pri čom zdvihol uši a chvost v dominantnom postoji.
"Nie.. A tvoje správanie na nevystraší! Možno nejakú omegu, ale nie mňa, keďže som tvoj syn!"
"Dobre, zjavne chceš bojovať, čo?"
"Ja som s tým nezačal, ale vlk by mal bojovať pre to čo je pre neho dôležité!" zreval a dodal, "keďže sa ku mne správaš, ako k nepriateľovi, tak ním pre mňa aj budeš!"
"Ja chcem pomstiť vlastnú svorku, svoju rodinu a marí mi to pokrvný syn!" napaprčil sa vodca.
Už to asi viac nevydržím... Vyskočil som z krov, rovno medzi nich.
"Yllin!" skríkol Jacob.
"Stojte obaja!" skríkla som a až po chvíli mi napadlo, že keď takto budem pokračovať, zobudím svorku, čo nechcem. Niektorí s ľahkým spánkom, už asi stoja za kríkmi.
"Ale, ale, kto prišiel? Naša krpatá naničhodná vlčica.."
Samo od seba sa mi z hrdla vydralo vrčanie.
"Za toto zaplatíš!" zašepkala som dychtivo.
Vyzývavo sa usmial. "Poraz ma a nikdy sa ti nepomstím..."
"A tento boj nebude pomsta?"
"Ak ma porazíš, tak nie," zasmial sa, "myslel som si, že si veríš a nepripustíš, že prehráš."
"Pf, treba rátať so všetkým.." prekrútila som očami.
"Tak, už žiadne kecanie a poďme!"
"Dobre.. DO BOJA!" povytiahla som jeden kútik do šibalského úsmevu.
Nechcela som mu ublížiť, iba mu spraviť škrabance, lysiny a niečo aby som ho vyradila z boja...
-pokračovanie nabudúce

Pametám si keď som raz sedela v škole zahrabaná vo svojich myšlienkach. Vonku bola jeseň ja milujem jeseň. Čas keď je vonku uplný klud, vietor sa hrá z listami a všade tolko krasnych farieb. No ale ja musim trčať v lavyci ale najradšej by som išla von do toho dokonaleho sveta ktorí je pokritý padnutými listami. Bol to nadherný deň ktorí som hneď po škole stravyla s Redeanom v horách. Bolo nam važne nadherne a potom v noci keď na oblohu vyšiel mesiac a hviezdy lahli sme si do travy na lúke a pozorovali sme.

Príbeh, ktorí vám chcem napísať sa stal pred veľa rokmi. V jednom ďalekom lese, keď zem ešte obývali indiáni žilo dievča, ktoré sa volalo Lola. Rodičia jej umreli keď bola ešte malá a preto ich nepoznala. Bývalo v jaskyni od ktorej chodila len na pár krokov aby mohla nazberať bobule na jedenie. Ale jedného dňa, práve keď zberala čučoriedky uvidela pred sebou v diaľke niečo sa pohnúť. Bola veľmi zvedavá a preto sa rozhodla to preskúmať. A tak išla krok, po kroku a zrazu sa ocitla na čistinke asi v strede lasa. Lola sa začala báť a začalo sa aj stmievať ale keď zrazu na oblohu vyšiel mesiac, všetok strach ju opustil ale začalo sa niečo diať. Celé telo ju zrazu rozbolelo. Padla na štyri a zrazu už nebola človekom ale vlkom. Nechápala ako je to možné keď v tom k nej prišiel chlapec ktorí všetko videl. A aj on sa pred ňou premenil na vlka. Kývol jej, aby ho nasledovala. Ona išla pretože jej niečo šepkalo že mu môže veriť. Priviedol ju k jazierku. Lola sa pozrela na svoj odraz a bola unesená, s toho čo uvidela. Krásny bieli vlk s čiernou škvrnou cez polovicu hlavy, a na hlave mala krásnu čelenku z korálikmi. oči mala modré ako jazierko do ktorého sa dívala. Pozrela na chlapca ktorí sa premenil naspäť na človeka a povedal. „môžeš sa premeniť naspäť na človeka, len mysli na to ako sa meníš“ Lola spravila to čo jej chlapec povedal a v okamihu sa zmenila na človeka, a hneď spustila. „čo sa to so mnou stalo ? ako je to možné ? a kto si vôbec ? „ja som kayl, a ty si objavila svoj dar dokázať sa zmeniť na vlka, čo znamená že ti v žilách prúdi vlčia krv. A ako sa voláš ty ? “ odpovedal chlapec. „ja som Lola a čo bude teraz so mnou ?“ „pôjdeš so mnou zavediem ťa do mojej svorky kde sú všetci taký ako si ty. A tam ťa naučia ako sa ovláda vlčia krv.“ Tak išli a od vtedy Lola už nikdy nebola sama. A tento príbeh vraví o tom že vlčia krv nikdy nevyhynie

Kess bola zahladená do zeme, keď v tom k nám prišiel Jack „Ták Jessika už je preč. Čo budeme robiť teraz ? “ Spýtal sa Jack, keď zrazu všimol že niečo nie je v poriadku. „čo sa stalo ?“ spýtal sa s pohľadom upreným na mňa. „Spýtaj sa Medy !“ Zakričala Kess a rozbehla sa do lesa. „Kess počkaj !“ povedala som a rozbehla som sa za ňou a Jack ma nasledoval. „čo jej je ?“ spýtal sa ma počas behu. „noo...“ váhala som. „ale nie ! ty si jej to povedala !?“ „musela som Jack. Nemohla som jej viac klamať. Ale na tom teraz nezáleží ! musíme ju nájsť, teraz je schopná spraviť čokoľvek.“ „dobre, ale potom mi všetko pekne povieš !“ „dobre, dobre“ a začala sa nová výprava tento krát hľadaním Kess
POKRACOVANIE NABUDUCE

V hlave som si premietala toho vlka ktorého som len tak tak videla.... Zrazu sa ozval: Ták teba nehali len tak samú???? S: Nie!!! a ako sa vlastne voláš?? Hm odpovedz!!!! Ja som Lujs a ty musíš byť určite Sellia.... S: skade ma poznáš!? L: Z Kess sme sa dohodli že si ta môže nechať no ona dohodu porušila.... Dohodli sme sa že mi ta vráti no zlihala na úplnej čiare..... S: A prečo nám ničíš život!!! No hlavne Kess!? L: nezdá sa ti že si trochu zvedavá dievčatko!
S: Takže po prvé nehovor mi dievčatko!!!!!!

(Zatial v svorke)
Medy!!!! zakričala Kess čo je???? opýtala sa Medy... Sellia je je preč!!!! Aho to že preč????
(Pokračovanie na budúce )

„Kess... už dlho ti chcem ohľadom Jacka niečo povedať“ Veľmi sa mi roztriasol hlas, ale musela som jej to povedať. „O čo ide ?“ Spýtala sa Kess, a ja som jej po chvíli odpovedala. „No... raz mi Jack zavolal že sa musí so mnou porozprávať. Bolo asi 22:00 ale aj tak som išla, pretože som vedela že je to niečo vážne.“ Na chvíľu som stíchla a pozrela na Kess, trochu previnilo. „A ďalej ? pokračuj !“ Naliehala Kess. „Stretli sme sa v Modre, na veľkom ihrisku a tam sme si sadli na kladu. Nikto tam nebol a Jack vyzeral tak sklesle... M: čo sa stalo Jack ? J: Kess sa so mnou rozišla. M: čože ?! prečo ?. J: ja neviem. Jack sa na mňa pozrel a v jeho očiach sa leskli slzy. M: chceš objať ? (spýtala som sa z menším úsmevom na odľahčenie atmosféry) J: áno a veľmi. Prisunula som sa k nemu a on ku mne a objali sme sa.“ Znovu som sa pozrela na Kess, lenže teraz som sa cítila naozaj previnilo. „áá...? ďalej ? Medy hovor čo sa tam stalo !?“ tak som pokračovala. „a tá jeho vôňa ja som pri ňom vždy tak vykoľajená a vôbec nemyslím. A ako sme sa po chvíli od seba odtisli, naše tváre boli tak blízko... a ja som ho pobozkala. Ale hneď som sa odtiahla lebo som si uvedomila čo robím. M: prepáč Jack. Ja... ja neviem prečo som to urobila ! som hlúpa !! ty mi tu hovoríš že sa s tebou Kess rozišla a ja ti dám pusu ?! Vážne prepáč !... sklopila som zrak. J: Nie, ty nie si hlúpa. To nevadí, je to dobré Medy. Pozrel sa na mňa s úsmevom. M: už by som mala asi ísť. J: Nechceš odprevadiť ? M: Nie, nie to je dobré. A tak to skončilo. “ tento krát som pozerala do zeme. „pobozkala si ho ?“ spýtala sa Kess potichu. „áno, a je mi to ľúto. Odpustíš mi vôbec niekedy ? “ Odpovedala som a spýtala sa už z pohľadom upreným na Kess.
POKRAčOVANIE NABUDúCE